startportalspacerdomain.skspacerblog.skspacersvadba.skspacermamicka.skspacerhockey-live.skspacermailbox.sk
banner
mesto


inštitúcia




Tradičná slovenská svadba - 1. časť

line

o svadbe




print Vytlačte článok  send Doporučte článok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Svadba je jednou zo zložiek tradičnej ľudovej kultúry. Patrí do oblasti rodinných zvykov. V tradičnom roľníckom spoločenstve na Slovensku sa uzavretiu manželstva a založeniu novej rodiny pripisoval veľký význam.
banner

Tradícia svadobných obyčajov

unos nevestySvadobné obyčaje sú súčasťou svadby pravdepodobne odvtedy, čo vznikli prvé inštitúcie manželstva. Za najstaršie známe spôsoby uzavretia manželstva u Slovanov sa považuje únos a kúpa žien. V prípade únosov mohlo ísť v minulosti o akt násilia, ale pravdepodobne častejšie to boli iba fiktívne únosy, dohovorené so súhlasom oboch rodín (napr. ak sa chceli obe strany vyhnúť výdavkom na svadbu). Mnoho prvkov únosu a násilia sa zachovalo aj v neskorších svadobných obradoch (útek a skrývanie nevesty pred ženíchom apod.). V niektorých zvykoch nachádzame motívy kúpy (napr. ženích platí počas svadby za začepčenú nevestu), ktorá sa v minulosti uskutočnila po vzájomnej dohode oboch rodín. Kedysi existovali aj kúpno-predajné zmluvy, kde rodina ženícha musela zaplatiť rodine nevesty, rodina nevesty musela dievča "vydať" (z toho pochádza aj termín "vydávať sa"). Zachovali sa aj doklady o tom, že na Slovensku sa uskutočňovali kedysi jarmoky na slobodné dievky (v 16. storočí ich zakázali).

Do vývoja svadobných zvykov zasiahla kresťanská cirkev, ktorá vyžadovala, aby sa manželstvá uzatvárali za prítomnosti predstaviteľa cirkvi a dvoch svedkov a aby so sobášom súhlasili obaja snúbenci. V roku 1563 bol cirkevný sobáš potvrdený na Tridentskom koncile. Od roku 1894 bol zavedený povinný civilný - občiansky sobáš, ktorý sa vykonával 3 týždne pred cirkevným. Nemal slávnostný charakter (išlo iba o zápis u notára). V roku 1918 sa obe formy - cirkevný aj občiansky sobáš - stali právoplatnými. Od 1950 bol povinne zavedený ako jediný právoplatný civilný sobáš, cirkevný obrad bol povolený, ale mohol sa vykonať až niekoľko týždňov po civilnom. Od roku 1992 sa stali oba spôsoby platné a rovnocenné.

Tradičná svadba

nevesta v krojiV tradičnom spoločenstve bola svadba veľmi významnou udalosťou a predchádzali jej dôkladné prípravy. Robili sa zabíjačky, piekli koláče, nasýpali periny, upratovali sa domy. Svadba sa konala len v určitom čase (napr. v období fašiangov alebo na Záhorí na jeseň, keď je víno). V pôste a advente boli svadby zakázané. Svadby nebývali v stredy ani v piatky, a za nevhodný čas sa považoval aj mesiac máj (podľa pohanskej tradície v máji sa slávil sviatok mŕtvych v Ríme).

Pre nevestu boli na Slovensku zaužívané názvy mladucha, brauta apod. Charakteristickým znakom nevesty bol odev, a osobitné znaky na ňom - parta, veniec i zeleň. Boli symbolmi panenstva. Závoj sa začal používať v Európe až v 19. storočí (najskôr u mešťanov a šľachty), na Slovensko prenikol v 20 storočí. S nevestou sa kedysi spájalo množstvo svadobných obyčajov. Zamerané boli na jej ochranu, plodnosť, na zabezpečenie lásky a jej šikovnosti ako budúcej gazdinej. Správanie nevesty počas svadobného obradu bolo pasívne, rečnili za ňu družbovia, vyžadovalo sa aby bola vážna, dôstojná, nesmelá, niekde mala prejavovať aj žiaľ.

Ženích sa nazýval aj mladý zať, brautiger, mladý pán apod. Špecifickým znakom ženíchovho odevu bolo pierko, ktoré označovalo jeho slobodný stav (nie panenstvo ako to bolo u nevesty). Vo svadobných obradoch bol ženích aktívnejší ako žena (chodil na výzvedy, musel prekonávať prekážky atď.), ale v mnohých aktivitách ho zastupoval družba.

Svadobní rodičia v minulosti financovali svadbu, ale v samotnom svadobnom obrade nemali osobitné postavenie. O to vyšší význam a postavenie mali krstní rodičia a svadobní funkcionári. Dôležitý bol družba zo strany ženícha.  Nazýval sa aj pytač, lebo chodil pýtať nevestu. Na strane nevesty bol vydavec (nazývaný aj stárek, svat, starosta), ktorý ju v mene rodičov dával ženíchovi.
Nevesta mala aj starejšiu (inak široká, svatka), ktorá nad ňou počas svadby mala držať ochrannú ruku.

druzba v krojiDôležitú funkciu mal i muž nazývaný zváč, ktorý pozýval na svadbu a hospodár, ktorý sa staral o dostatok jedla a pitia na svadobnej hostine. K neveste patrila aj skupina mladých vydatých žien - periniarky, duchnárky, ktoré jej pomáhali prevážať výbavu, a tiež čepiarky, záviniarky,  ktoré ju začepčovali. Na svadbu boli pozvaní aj susedia a priatelia. Dedinčania, ktorí neboli pozvaní, sa chodievali prizerať na nevestin odchod z domu, jej cestu na sobáš a mali právo zúčastniť sa svadobnej zábavy (nie hostiny).

Oproti minulosti došlo v svadobných zvykoch k viacerým zmenám. Kým väčšina bola predtým zameraná na nevestu, v súčasnosti sa nové zvyky vzťahujú hlavne na ženícha (viac sú zaužívané mládenecké rozlúčky, texty svadobných telegramov upozorňujú na mužove nové povinnosti v domácnosti apod.). Taktiež sa zvýraznilo postavenie svadobných rodičov - rodič privádza dieťa pred oltár, rodičom patrí osobitné miesto pri stole hneď pri deťoch atď.

Priebeh tradičnej svadby

Ťažko je charakterizovať a opísať "slovenskú svadbu", pretože variabilita tradičných svadobných zvykov v jednotlivých regiónoch Slovenska je veľmi široká. Základná štruktúra však bola viac-menej rovnaká.

Predsvadobné obdobie

Priezvedy, priepačky - do domu nevesty sa posielala osoba (ženíchovu stranu zastupovala zväčša staršia žena), aby zistila predbežný súhlasu so svadbou - stanovisko.

Pytačky - ďalší stupeň zisťovania súhlasu so svadbou už aj za prítomnosti ženícha, s ktorým chodieval muž, obyčajne krstný otec. Potvrdenie súhlasu so svadbou bolo symbolické - podanie ruky, prípitok, výmena vecných predmetov (šatka, pierko, stužka). Tento obrad bol už záväznejší ako priezvedy. Súhlas rodičov so zásnubami vyjadroval aj pokrm, ktorým domáci ponúkli pytačov . Alkohol, podobne ako praženica, znamenal súhlas, naopak to bolo s bryndzou.  

muzi v krojochZásnuby - obradné potvrdenie uzavretia dohody o svadbe za účasti rodín budúcich manželov. Okrem názvu zásnuby (z lat. slova nupta – núkať) boli na Slovensku zaužívané aj temíny : rukoviny, zaručiny, oddávanie. Znakom potvrdenia dohody bolo spojenie rúk mladých, prípitok a výmena darov, ktorými boli prsteň, šatka, pierko, jablko, koláč, čižmy a košeľa. Pri zrušení  zásnub mala vinná strana povinnosť splatiť všetky výdavky "in duplo", čiže dvojnásobok.

Ohlášky - cirkvou predpísané zverejnenie pripravovaného manželstva v kostole sa opakovalo tri nedele za sebou (počas omše ho ohlasoval kňaz). Snúbenci nosili na odeve osobitné znaky (dievka  partu a veniec, mládenec pierko, stuhu, ručník). Od roku 1965, podľa II. Vatikánskeho koncilu sa už ohlášky nevyžadujú.

Pozývanie hostí na svadbu - najrozšírenejšie bolo pozývanie prostredníctvom družbu alebo zváča, ktorí prednášali pozývacie formule. Niekde pozýval mladý pár alebo ich rodičia. Znakom pozvania bolo aj poslanie špeciálneho koláča tzv. radostníka do pozývaných domov. K dobrej etikete patrilo, aby boli hostia prosení, robilo sa tzv. zháňanie, zvolávanie. Družba mal špecifický odev, prednášal osobitné pozývacie formuly.

Dievocká a mládenecká rozlúčka – konala sa zvyčajne v predvečer svadby. Na dievockej rozlúčke dievčatá s nevestou pripravovali obradné predmety, spievali obradné piesne, celá rozlúčka sa niesla vo vážnom duchu. Mládenecká rozlúčka hlavne bola o zábave.

autor: Mgr. Jana Linková

Tradičná slovenská svadba - 2. časť


line
line

Diskusia


forum 14.10.2005: admin, Diskusia k článku "Tradičná slovenská svadba - 1. časť"



rightend