startportalspacerdomain.skspacerblog.portal.skspacersvadba.skspacermamicka.skspacerhockey-live.skspacermailbox.sk
banner
mesto


inštitúcia




OSUDOVÁ LÁSKA :o)))

line

Ako to začalo




Volám sa JANKA a mám 22. Môj snúbenec má 24 a pol a volá sa ANDREJKO. 16.2.2006 to bude 41 mesiacov, čo sme spolu. A ako sa to všetko začalo? Priložte očká a čítajte!

Počas jarných prázdnin sme sa s kamoškou bláznili a volali sme na tel. čísla ľudi, ktorí mali inzeráty na teletexte. Mnoho chalanov nám začalo volať ale mňa akosi nezaujímali. Nehľadala som si chlapca, ale iba kamaráta. Man mi od začiatku padol do "ucha". Neskôr sme zašli na čaj a išli každý svojou cestou. Sympatický mi bol, ale iba ako kamarát. On to však začal brať vážne a ja som to vôbec netušila. Jedného dňa ma pozval na chatu, že bude sranda. Keďže som z ďalekého vychodu (20 km od Ukrajiny) a on z opačnej strany Slovenska, čakala ma dlhá, vyše 8 hodinová cesta. Keď som prišla, išli sme do baru, pretože ma chcel zoznámiť so svojimi kamošmi. Prisadli sme si k nim a začali sa rozprávať. O pár minút prišli ďalší a medzi nimi aj chalan  ANDREJ, ktorého som si nemohla nevšimnúť. Na prvý pohľad sa mi zapáčil - preskočila iskra. Mala som pocit, že ho poznám už roky. Bol mi velmi povedomý. Jeho krásne hnedé očká ma vyviedli z miery. Tváril sa nadšene, bol plný očakávania a zároveň bol aj smutný.

Na druhý deň sa už išlo na Duchonku. ANDREJKO, ktorého som túžobne očakávala, prišiel o pár hodín neskôr. Chcela som ho mať stále na očiach, ale bolelo ma, že sa správal tak zvláštne - raz ma hltal očami, inokedy sa na mňa veľmi čudne díval. Nechápala som. Stále som AJKA prenasledovala pohľadom, ale tak, aby si to nevšimol. Keď som ho uvidela bez trička, s mokrými vlasmi, myslela som, že sa zbláznim - no proste užas. Nespoznávala som sa. Nechápala som, čo sa so mnou deje. Možno aj chápala, ale nechcela si to priznať. Každý deň strávený na Duchonke sme sa nenápadne pozorovali. Stále zakukoval do izby, kde som bola ja. A mňa hrialo pri srdci. Naďalej som si nič nepripúšťala - veď je veľmi zďaleka a ktovie, či sa mu ozaj páčim. Raz večer sme sa išli zabaviť do Maxu. Mano sedel pri mne a oproti nemu bol ON. Celý večer sme sa bavili iba my - ANDREJKO a ja. Mano mal zlosť a tak odišiel. AJKO si presadol a rozprávali sme sa ďalej. Všetci nám boli ľahostajní. Všetko išlo mimo nás. Jediný človek, ktorého som si všimla (pravdaže okrem ANDREJA) bola barmanka, ktorá stále hľadela na AJULKA a furt k nám iba chodila, či si dáme ešte niečo - asi 100x. Až ma to poriadne napálilo a povedala som to ANDREJOVI a on mi povedal toto: „Ani zďaleka nie je tak krásna ako Ty a nesiaha Ti ani po päty.“ Vtedy som si uvedomila, že aj ja sa viem červenať a to, že aj jemu záleží na mne. Celý večer sme od seba nemohli odtrhnúť oči. Svet patril iba nám dvom. Pri tanci sme sa jemne dotýkali. Každý jeho, hoci len letmý dotyk bol ako elektrický šok. Celé telo sa mi chvelo, citila som sa neopísateľne krásne. Nad ránom sme sa vrátili na chatu. Počas nasledujúceho dňa, ma všetci zabíjali pohľadom. Nechápala som. Až neskôr som pochopila, čo sa deje. Man všetkým povedal, že spolu chodíme. Skoro ma porazilo. Tak tu bol pes zakopaný. Už som chápala, prečo ku mne boli takí, keď som bola s ANDREJKOM, prečo nás nenechali ani na chvíľu samých a prečo sa sem - tam AJULIK čudne správal. Nechcel byť zradca. Bol to však jeden veľký omyl. Prišiel posledný deň dovolenky a rozlúčka s mojim PRINCOM, ktorý ma pobozkal na líce a ja som sa skoro rozplakala. Vedela som, že ho už nikdy neuvidím a to ma hrozne bolelo. Bezhlavo som sa zaľúbila, tak ako som o tom kedysi len snívala. Keď som prišla domov, nič ma nedokázalo rozveseliť. Aj napriek tomu som nebola zatrpknutá a rozveseľovala som svojim úsmevom iných. Hoci som nemohla byť s tým, ktorého nadovšetko ľúbim, a ktorému patrí a navždy bude patriť moje srdce. Stále som však myslela na NEHO a na všetko krásne čo s NIM súvisí. Čo by sa dalo písať a písať, ale bol by z toho román. Často sme si volali a trápila som sa ešte viac. Chcel odo mňa adresu, ja som mu ju ale nechcela dať. Myslela som si, že to nemá zmysel. Videli by sme sa raz v mesiaci, možno aj menej. Plakala som ako malá, ale do telefónu som sa správala odmerane. Strašne ma to bolelo, no nechcela som, aby sa trápil a mal problémy.

Dni plynuli ako voda a my sme si častejšie a častejšie volali a vymieňali si sms-ky. No 16.9.2002 okolo 20:09 sa to všetko prevalilo. Napísal mi sms v tvare: „Sľúbil som Ti, že Ti budem hovoriť len pravdu. Nemôžem myslieť na nič iné, ako na Teba. Cítim vo svojom srdci zmiešané pocity. Cítim, že moje city k Tebe prekročili hranicu priateľstva. Cítim sa strašne. Viem, že ako kamarát som Ťa sklamal. Sám tomu nerozumiem ako k tomu došlo. Ak sa mi už viac neozveš, pochopím.“ Hneď som mu zavolala a čo bolo? No predsa som mu povedala, že mi na ňom veeeeeeeľmi záleží a že ho mám rada. Nasledujúci víkend prišiel k nám a všetko krásne sa ešte len začalo. V ten deň ma po prvykrát pobozkal - vášnivo, celý sa chvel a ja s ním. Svoju LÁSKU sme si dali na dlani a spečatili ju nadhernými bozkami. Vyznali sme si LÁSKU a odvtedy sme si ju vyznávať neprestali. Každý deň, čo sme spolu, je pre nás veľkým darom, za ktorý sme nesmierne vďační. Sme spolu tak často, ako sa len dá. Nie však raz za mesiac, ako som si to predtým myslela. Keďže študujem na vysokej škole v Trnave, trávime spolu veľa času. Nikdy sme nič neľutovali a ani nič ľutovať nebudeme. Hoci začiatky boli ťažké, ale týkalo sa to iba diaľky. Vtedy sme trávili spolu iba víkendy. Prekonali sme to. Veď v živote nič nie je nemožné, ak sa to robí s LÁSKOU. LÁSKA, túžba, nádej boli to, čo ma držalo vo vedomí, že aj ja raz budem milovaná mužom, ktorý vníma dušou, cíti srdcom a má more LÁSKY. Sen, ktorý človek nemá, nemôže ho ani uskutočniť. No keď ho má, musí v neho pevne veriť a splní sa mu tak, ako mne. Dodnes si moji rodičia nevedia vysvetliť, prečo ma pustili do cudzieho sveta samú - vlastne s človekom, ktorého poznám iba cez telefon. Je to však tak: - Človek sa svojmu osudu nevyhne, hoci by sa ako namáhal. Možno sa mu podarí trocha ho ovplyvniť, ale nezmení ho! 8.9.2004 na ostrove Corfu na Skrytej pláži má AJULKO požiadal o ruku. Pri hľadani mušlí, zakričal „mám“. Keď som pribehla, z mora vytiahol krásny diamantový prstienok, kľakol si a povedal: „Budeš mojou, Janka?“ Obaja sme sa rozplakali a padli si do náručia. No a odvtedy sme snúbencami. To nie je všetko! Slovko „áno“ vyslovíme, prstienky si vymeníme a bozkom všetko spečatíme dňa 16.9.2006 (presne v tento deň to budú 4 roky nášho spoločného vzťahu).




rightend