Úplne nevšedné...
Ako to začalo
ako každý iný príbeh, sa začal aj ten náš.
Neviem ako vy, ale ja som si vždy myslela, že keď spoznám muža, ktorý je mi súdený na celý život, musí prinajmenšom zahrmieť. A viete, že sa nič také nestalo? Začalo to celkom nenápadne, ani vlastne neviem ako presne...
Máme spoločného kamaráta a aj naše prvé stretnutia sa odohrali za jeho prítomnosti v trojici. Priznám sa, že si z nich môjho, teraz už snúbenca, veľmi nepamätám. Keby som ho v tom čase stretla na ulici, asi ho ani nespoznám. Až, asi po pol roku, sme sa chystali na bicyklový výlet, kam náš kamarát neprišiel, lebo ochorel. Okrem ich dvoch som nikoho nepoznala. Tak sa mi Miro venoval celý deň. Neskôr sme už bicyklovať chodili častejšie, keďže je to naša spoločná záľuba a pozval ma na splav Malého Dunaja. A ja si myslím, že sa to celé začalo niekde vtedy, keď som to pozvanie prijala. Cítila som sa s ním dobre, bol vtipný, z bicyklovania sme mali vyskúšané, že sa znesieme aj celý deň. Splav bol krásny, bol mojim prvým celotýždňovým splavom vôbec, ale Miro bol pre mňa, nuž nazvyme to prekvapením. Po celý čas sa mi vyhýbal ako morovej rane. Zvláštne. A vtedy som si uvedomila, že mi záleží na tom, aby ma mal rád.
Zo splavu sme šli domov síce ešte každý sám, ale hneď na druhý deň sme mali celá partia stretnutie v meste. Keď som tam prišla, Miro si automaticky prisadol ku mne a odvtedy ma nepustil :-)