Kde bolo, tam bolo.... och toto je iná story, nie taká na zaspávanie ale zato od ozajstného scenáristu zvaného život!

Môj snúbenec a čoskoro manžel nebol mojou prvou vážnou známosťou. Mala som prvú lásku, trvala rok a bola krásna. Ale ľudia sa menia a tvaruje ich každá okolnosť, čo im príde do cesty a tak aj môj bývalý priateľ zistil, že miluje viac autá a radšej bude slobodný, aby sa tomuto hobby mohol venovať. Ja so sklamaným srdiečkom som si povedala: „A ďalšie dva roky nechcem žiadny vzťah a užijem si”. Poznáte to: ako z filmu, vymetiem všetky bary a poblazním všetkých chlapov a pokúsim sa dobehnúť zameškané a ako podmaz pôjde hudba ako z havajských filmov:-) Ale v realite to tak nevyzeralo. Moja naj kamarátka mala priateľa, tak s ňou som v tomto smere počítať nemohla s plnou účasťou a druhá mala manžela a na dôvažok ešte aj žila ďaleko.Tak som ostala sama napospas osudu, občas sa ku mne pridala bývalá adeptka "na švagrinú". A tak som každý víkend vyrazila a ako som okolo ôsmej vypadla z domu, tak som sa ako popoluška do polnoci vracala domov sama. Keďže som nefajčiarka, nevyhovovali mi zafajčené priestory a v neskorších hodinách nevhodná spoločnosť.

Ale každé leto bývajú u nás cez víkendy veľké akcie na kúpalisku. A práve na takúto akciu som sa vybrala s kamarátkami na rande naslepo. A teraz si pomyslíte - a tam ho uvidela, padli si do oka a žijú spolu až doteraz :-) Ale omyl. Moje rande naslepo síce dopadlo dobre a ja som spoznala príjemného kamaráta ale stretla som brigádnika z nášho obchodu, ktorý tam bol so svojou partiov. On sám mal na mňa "zálusk" ako mladý chalan, ktorý si myslí, že všetky ženy mu ležia pri nohách, stačí len prstom ukázať. Mňa však zaujal jeho brat. Tento pekný chalan, taliansky typ - hnedé vlasy a krásne úprimné čokoládové oči. Poznala som ho z videnia, bol o rok starší a chodili sme na rovnakú základnú školu, keďže sme z malého mesta, kde je len jedna škola. Ale on vždy patril medzi tých nesmelých a tých, čo stoja nepovšimnutí v kúte. Ja zase naopak veľká voda, všade rozruch a ja uprostred! Preto sa naše cesty nikdy neskrížili a keď každý z náš šiel na stredné školy do iných miest, potom už ani nebola šanca.

Úprimne povedané, ani som netušila ako sa volá, len som vedela, že je z nášho mesta. Tak som zo srandy a z recesie povedala, že ho chcem zbaliť jeho bratovi, už spomenutému brigádnikovi. Touto vtipnou poznámkou som považovala toto stretnutie za uzavreté a ešte sme sa zo dvakrát v ten večer videli, ale žiadna vášeň z toho nebola. O týždeň sme sa stretli počas dňa a on ma z ničoho nič zastavil, že si potrebuje so mnou niečo prebrať. Ja som bola vtedy ako vždy ulietaná a nemala čas baviť sa s ním. A povedzme si to rovno, čo mohol tento chalan, s ktorým som sa nikdy nerozprávala odo mňa chcieť a ani ma to nezaujímalo. Avšak keď sme sa cez víkend stretli, prišla som k nemu prebrať tú jeho "vec". Keďže dokopy náš rozhovor neviedol nikam, po pár minútach som sa pobrala za známymi, ktorí ma medzitým oslovili. Po chvíli prišiel však jeden jeho kamarát a pozval ma na drink so slovami, že Maťo - pekný talian - ma pozýva. Po dlhom prehováraní som si dala džús a pobrala sa za Maťom poďakovať sa mu za jeho pozornosť. Usadil ma k plnému stolu, pri ktorom som poznala zopár ľudí. Po chvíli sa ho spýtal kamarát: „Ani nám nepredstavíš kamarátku?” a Maťo nato: „Toto je Katka." Podotýkam, že v rodnom liste mám napísané Mária :-)))) a jedna slečna pri stole mu to aj oznámila. „Nevadí, vyzerá ako Katka!" povedal Maťo.

V ten večer ma odprevadil domov. Dlho sme sa rozprávali a keďže bývam na druhom konci mesta, medzi rečou som mu povedala, že ak by túto trasu zvládal denne na bicykli, po roku by mal krásne vytvarované svaly na zadku. On sa tomu zasmial. To ešte netušil, že tá jeho "Katka" ho tak zaujme, že nasledujúce dva roky bude deň čo deň chodiť k nej v daždi, slnku, v snehu, či cez deň a každú noc sa vracať domov, lebo ho tak zaujme. A po dvoch rokoch s ňou začne v bývať v hlavnom meste.

Ako to v takom malom meste býva, starší ľudia majú záľubu v klebetách ako aj v otázke vydaja a ženby. A tak sa aj nás po roku začali vypytovať kedy nastane tento slávny termín. Vzali sme do rúk kalendár a našli termín, ktorý pekne znel - 7. 7. 07 - a začali ho vravieť všetkým. Bolo zaujímavé vidieť tváre ľudí, keďže sme to začali vravieť v roku 2002. Všetci sa len usmievali :-), ale dnes, keď je necelých 45 dní do tohto termínu a nám v skrini visia svadobné šaty, ľudia sa už nečudujú. A ja toho môjho "taliana" nadovšetko milujem, hoci je ako každý chlap - miluje futbal a hokej, ale srdce má na správnom mieste a to je pre mňa dôležitý fakt.

Milé nevesty, želám Vám všetkým správny výber, riaďte sa srdcom a nie rozprávkami a filmami, lebo najlepšie pocity sa prežívajú v realite a nie na filmovom plátne:-)