Ocitla som sa vo Vysokých Tatrách. Pracovne, ale aj dovolenkovo-firemne spolu s kolegami. Keďže ma tam  chceli so všetkým oboznámiť, ocitli sme sa v priestoroch nočného baru zvanom MAŠTAĽ. Nič netušiaca som sa tak poobzerala po mieste, kde som si ešte nestihla ani sadnúť a už ku mne priskočil veľmi sympatický mladík a zašepkal: "Slečna, nebude vadiť Vášmu otcovi, ak Vás pozvem na drink?!" Zaskočená,  ale aj milo prekvapená som zo seba vysypala: "To nie je môj otec, to je môj kolega. Sme tu na takom medicínskom kongrese."

Tým to celučičké začalo! Presedeli sme celý večer pri rozhovore nevšimnúc si hluk a ľudí okolo seba a veľmi sme si padli do oka. Dozvedela som sa, že už celý týždeň ma čašníci zo známej Koliby s ním preberali, či som vhodná partnerka na život.

Ani vzdialenosť 150 km nám počas 4 rokov nerobila problémy, pretože sme sa veľmi veľmi ľúbili a stále ľúbime len s tým rozdielom, že už necestujeme jeden za druhým 150 km, ale žijeme v Dubline a cestujeme už spolu 3000 km za svojimi blízkymi. No veľmi sa ľúbime a ľúbime.