Tak ako iné vzťahy, aj ten náš sa utešene posúval smerom dopredu. Bolo nám spolu dobre, chodievali sme na výlety so známymi, s kamarátmi a niekedy aj sami.

Na Krahule sme sa vybrali bežkovať. Miro mal nové bežky, tie moje sa ešte tiež nestihli zodrať, skrátka klasické prípravy ako pred lyžovačkou. Poznáte to, nesmiete na nič zabudnúť: lyžiarske nohavice, slnečné okuliare, šatku na hlavu, krém s ochranným faktorom aspoň 30, žolíkové karty, knižky na čítanie, ochranné návleky na nohy.... a samozrejme nejaké šminky, veď ma určite Miro vezme na večeru.

A hneď v prvý večer na mňa čakalo prekvapenie. Po večery, keď som vyšla z kúpeľne, našla som Mira celkom nesmelého, ako na mňa čaká a usmieva sa od ucha k uchu. Tak som sa usmiala a reku, čo sa deje? Zabudol si si doma zubnú kefku? Jeho úsmev sa rozšíril, na chvíľočku sa otočil a keď stál opäť predo mnou, držal v ruke škatuľku s najkrajším prstienkom aký som dovtedy videla. Trochu nesmelo mi ho podával a zároveň sa pýtal: Vezmeš si ma?

Teda poviem vám, tak ma to prekvapilo, že som v prvej chvíli ani nevedela odpovedať, iba som sa mu vrhla okolo krku. Po ničom inom som netúžila. Až o malú chvíľu som povedala: "To vieš, že áno."

Po zvyšok dovolenky a vlastne ešte aj dnes som hrdá a pyšná na to, že Miro si ma chce vziať, ani neviem, kde sa to vo mne vzalo :-)