---

Ahoj Silvia !
Tak som sa práve dočítala, že rozposielaš fotky. Prosíííííííím, pošli aj mne nejaké, ja som ti hrozne zvedavá, ako si vyzerala. Nemám tvoju e.mailovú adresu, ale keď mi pošleš tie fotky, tak ti ja pošlem moje, O.K.?
Už sa teším. Moja adresa je : gerri@azet.sk
Ďakujeeeeem, Nikola. :-)))

---

Odporúčam z mojich vlastných skúseností. Choďte sa fotiť pred obradom. Tá hodina a pol, ktorú strávite niekde mimo toho hlavného veľkého stresu, čo je doma a strávite ju precházkou v prírode.. nič lepšie sme urobiť nemohli. Naozaj. Poprechádzali sme sa popri jazierku, sem tam sme urobili nejakú fotku, behali okolo nás deti a rozosmievali nás... Bol tam s nami len fotograf a Miro... on nás viezol na svojom aute... nikto iný z našich známych, kto by nás stresoval. Vlastne sme toho nafotili celkom dosť, veď vyfotil fotograf celý 36 obrázkový film  Ale bolo super, pozerali sme sa na kačičky s malými káčatkami a obdivovali sme kvietky a obláčiky a podobne. Fotky v prírode odporúčam tiež. Mám ich už doma a sú výborné. Bolo nám tam ozaj dobre, ale nakoniec sme museli sadnúť do auta a ísť domov na odpytavku. Moja osobná poznámka: Nezabudnite si kyticu a obrúčky... 

Odpytavku sme mali spolu, lebo sobáš bol v Poprade a robiť jednu odpytavku v Košiciach, ťahať sa do Popradu a robiť druhú odpytavku tam... no bol by to nezmysel, že? Keď som po schodoch schádzala dole, cítila som sa ako v rozprávke, akoby som to ani nebola ja. Dole pri schodoch stálo aspoň 30 ľudí, keď nie viac a všetci sa na mňa pozerali. Hlavu som mala úplne prázdnu. Pozerala som sa ale len na jedného, na Martina, on bol môj záchytný bod. Keď som k nemu prišla nenapadlo na povedať nič lepšie len “ahoj”. Aj to som bola rada, že mi vyšlo z úsť, lebo hrdlo som mala také stiahnuté, že až. Moja mamka nám dala ušiť také dva vankúšiky, na ktorých boli vyšité naše mená. Kľakli sme si na nich a ... no šak klasická ceremónia odpýtavania. Našťastie nebola moc dlhá. Aha, ešte niečo sa podarilo. Moji krstní rodičia nejako meškali, takže sme tuším odpýtavanie začali bez nich. Ale keď sme vychádzali vonku, tak som ich tam už videla. Bola som rada, že odpytavanie máme už za sebou. Bála som sa ho viac ako obradu v kostole. Nastúpili sme do nášho svadobného Lincolna a pekne sme z neho museli aj vystúpiť, lebo kameraman sa mohol snažiť ako chcel, ale Maťov otec sa mu postavil pred kameru a on cez neho jednoducho nevidel. No tak sme vystúpili vom a zopakovali sme si nastupovanie ešte raz...  Ale aspoň bola sranda. Cesta do kostola bola úžasná. Bol to jeden sen, zopakovala by som si to hocikedy znovu!!!  Všetci na nás trúbili, vyblikovali, kývali nám, ale najväčší kompliment nám urobil jeden asi 8 ročný chlapec:” Ciiiiiiiii, ta to som ešte v živote nevidel!!!!!!”

Ku oltáru viedla Maťka jeho mama a mňa môj ocko. Usmievala som sa na všetky strany ako slniečko. V kostole som mala pocit, že to ani nie som ja, kto sedí pred oltárom a odpovedá na otázky a číta a tak. Trapas sa nám samozrejme stal aj keď nie až taký veľký. Keď som mala dávať Maťkovi obrúčku na ruku, tak mi nastrčil najprv pravú. Už som mu ju tam skoro navliekla, keď si uvedomil, že to nie je dobrá ruka a nastrčil mi tam druhú. Kaplán mal z nás dobrú srandu a rodina nechápala na čom sa tak dobre bavíme, my sme sa tam pred oltárom uškierali... Keď sme odchádzali od oltára, tak sme sa obaja usmievali na všetky strany a všeci sa usmievali na nás, keď videli akí sme šťastní. Kaplán nás vyviedol úplne vonku pred kostol a tam nás čakalo prekvápko. Zakázali nám obsypávanie kvietkami, kostolník sa vyhrážal, že nám to dá všetko pozametať. Ale keď som vonku videla tie naše dve princezny s košíčkami v rukách, už som vedela čo príde. No neboli to kvieky, ale ryža, ale aj tak dobre. Vyhádzali jej na nás aspoň kilo... Aj kaplánovi sa ušlo statočne, nestihol nám dosť rýchlo zagratulovať a ujsť. Blahoželalo nám toľko ľudí, že až, v živote som sa toľko nebozkávala, dokonca sa pridali aj Poliaci, čo išli náhodou okolo kostola... Rýchlo sme urobili fotku so všekými rodičmi a išli sme na hostinu.

---

Privítali nás tradične šampanským, chlebom a soľou. Nebadane som nakukovala pod tú tácku a keď som tam nevidela žiaden tanier, tak mi odľahlo a tá druhá teta, potvora jedna keď rozdala všetok chlebík, práskla s tým malým tanierikom o zem a bolo. Ja som sa normálne zľakla, ozaj som to už nečakala. Tak sme sa pustili do zametania. Samozrejme, že sa našli takí, čo rozkopli, so slovami, že :”to máš za moju svadbu”. Keď som si spomenula, že pomaly každému tam bol Martin na svadbe a komu bol, tomu rozkopol črepiny, tak som len dúfala, že mu to nezačnú vracať všetci zúčastnení... Ale zvládli sme to a nakoniec ma Maťko chytil na ruky, vyniesol hore schodmi až ku nášmu stolu. Samozrejme bol pri usádzaní chaos, lebo veď kedy nie je, keď sa usádza 130 ľudí... no nie? Ale nakoniec mal každý svoje miesto aj stoličku. Ja som pôvodne chcela zasadací poriadok, ale svokra ho zamietla a bolo by to blbé kebyže tretina ľudí zasadací poriadok má a zvyšok nie. Tak nakoniec nebol žiadny. Zjedli sme predjedlo a polievku. Pri polievke sa všetci dobre bavili, keď nás uvideli s tými podbradníčkami a presne o to mi išlo. Samozrejme malo to aj praktické dôvody, aby sme sa neošpinili. Ale hlavný bol zábava. A tie podbradníčky boli ozaj rozkošné, že? Potom sme zjedli aj druhé jedlo. Počkali sme kým všetci dojedia a potom sme išli zatancovať náš prvý tanec. Ako inak: Na krásnom modrom Dunaji. No a potom sme si vzali ružičky a urobili ceremóniu ruží:

Ceremónia ruží


Počas ceremónie ruží si nevesta a ženích navzájom darujú jednu ružu. Dve ruže, to je všetko, čo je potrebné. Táto ceremónia by mala byť vykonaná tesne pred vyhlásením za manželov. V starom jazyku kvetín jediná červená ruža znamená: „Milujem ťa.“

„Váš dar jeden druhému vo Váš svadobný deň boli Vaše prstienky, ktoré nech sú navždy dôkazom toho, že ste si dnes vymenilisľuby lásky a že patríte k sebe.
Teraz máte niečo, čo zostáva navždy, nádherný titul manžela a manželky. Vaším prvým darom jeden druhému, týmto darom bude jednoduchá ruža.
V minulosti bola ruža považovaná za symbol lásky a jediná ruža vždy znamenala len jedno, slová „Milujem ťa.“ Teda je naozaj vhodné, keď vašim prvým darom jeden druhému ako manžel a manželka, keď týmto darom bude jediná ruža.
Prosím vymeňte si svoj prvý dar ako muž a žena. Možno sa Vám zdá, že ste neurobili nič zvláštne. Predchvíľou ste držali v ruke jednu ružu a teraz držíte v ruke tiež jednu ružu. V určitých veciach je sobáš ako táto ceremónia. V určitom zmysle zajtrajšok sa nebude zdať iný ako včerajšok. Ale v skutočnosti ste dnes, práve pred chvíľou, ste obaja dostali najkrajší darček zo všetkých, ktorý si dúfam budete navždy pamätať, dar pravdy a pretvávajúcej lásky v začínajúcom manželstve.
Silvia a Martin, urobím Vám jeden návrh. Kdekoľvek budete v budúcnosti bývať, či už to bude veľký elegantný alebo malý a pôvabný domov, určte si v ňom špeciálne miesto pre ruže. A vždy, keď si budete pripomínať dnešný deň, obaja položte na toto miesto ružu ako pripomienku vášho manželstva a pripomienku toho, že toto je manželstvo založené na láske.
V každom manželstve prídu časy, keď je ťažké nájsť správne slová. Je jednoduché ublížiť tomu koho milujeme. Je jednoduché nechať si ublížiť od totho koho milujeme. V takýchto chvíľach je niekedy ťažké povedať slová: „Je mi to ľúto“, „Odpustil som ti“, „Potrebujem ťa“, „Prepáč mi, že som ti ublížil.“ Keď sa toto stane a vy jednoducho nebudete vedieť nájsť tie správne slová, nechajte na vašom špecálnom mieste položenú ružu, ona potom povie všetko a premôže všetky zlé veci a slová.
Táto ruža hovorí: „Ešte vždy ťa milujem.“ Ten druhý z Vás nech túto ružu akceptuje namiesto slov, ktoré nebolo možné nájsť a spomenie si na lásku a nádej, ktorú prežívate v dnešný deň.
Silvia a Martin, keď bude niečo, čo si ozaj zapamätáte z dnešného dňa, nech je to to, že to bola láska, čo vás tu dnes priviedla a spojila a že to bude láska, ktorá vám bude v manželstve najviac pomáhať.

Ako podmaz sme mali pustenú nejakú peknú inštrumentálku z filmu Vtedy na západe. To bolo naše prekvapenie. Tí hostia naprv nevedeli o čo ide a postupne sa zbiehali k nám na parket a keď začínali chápať, začínali aj vyťahovať papierové vreckovky. Rozplakali sme každého jedného. Nebolo to síce úmyslom, skôr vedľajším efektom, ale všetkým sa to páčilo. Aj my sme mali sličky v očiach a celé sme to zakončili krásnym dlhokánskym bozkom. Potom začala ozajstná zábava. Ja som to nechápala, ale len čo začal DJ púšťať hudbu už boli všetci na parkete a tancovali o dušu, robil sa vláčik, zlatá brána a neviemčovšetko... a všetci sa úžasne bavili. Jednoducho svadba ako má byť. Potom prišla tá scénka s “nemanželským dieťaťom” a počas nej ma uniesli.

---

Privítali nás tradične šampanským, chlebom a soľou. Nebadane som nakukovala pod tú tácku a keď som tam nevidela žiaden tanier, tak mi odľahlo a tá druhá teta, potvora jedna keď rozdala všetok chlebík, práskla s tým malým tanierikom o zem a bolo. Ja som sa normálne zľakla, ozaj som to už nečakala. Tak sme sa pustili do zametania. Samozrejme, že sa našli takí, čo rozkopli, so slovami, že :”to máš za moju svadbu”. Keď som si spomenula, že pomaly každému tam bol Martin na svadbe a komu bol, tomu rozkopol črepiny, tak som len dúfala, že mu to nezačnú vracať všetci zúčastnení... Ale zvládli sme to a nakoniec ma Maťko chytil na ruky, vyniesol hore schodmi až ku nášmu stolu. Samozrejme bol pri usádzaní chaos, lebo veď kedy nie je, keď sa usádza 130 ľudí... no nie? Ale nakoniec mal každý svoje miesto aj stoličku. Ja som pôvodne chcela zasadací poriadok, ale svokra ho zamietla a bolo by to blbé kebyže tretina ľudí zasadací poriadok má a zvyšok nie. Tak nakoniec nebol žiadny. Zjedli sme predjedlo a polievku. Pri polievke sa všetci dobre bavili, keď nás uvideli s tými podbradníčkami a presne o to mi išlo. Samozrejme malo to aj praktické dôvody, aby sme sa neošpinili. Ale hlavný bol zábava. A tie podbradníčky boli ozaj rozkošné, že? Potom sme zjedli aj druhé jedlo. Počkali sme kým všetci dojedia a potom sme išli zatancovať náš prvý tanec. Ako inak: Na krásnom modrom Dunaji. No a potom sme si vzali ružičky a urobili ceremóniu ruží:

Ceremónia ruží


Počas ceremónie ruží si nevesta a ženích navzájom darujú jednu ružu. Dve ruže, to je všetko, čo je potrebné. Táto ceremónia by mala byť vykonaná tesne pred vyhlásením za manželov. V starom jazyku kvetín jediná červená ruža znamená: „Milujem ťa.“

„Váš dar jeden druhému vo Váš svadobný deň boli Vaše prstienky, ktoré nech sú navždy dôkazom toho, že ste si dnes vymenilisľuby lásky a že patríte k sebe.
Teraz máte niečo, čo zostáva navždy, nádherný titul manžela a manželky. Vaším prvým darom jeden druhému, týmto darom bude jednoduchá ruža.
V minulosti bola ruža považovaná za symbol lásky a jediná ruža vždy znamenala len jedno, slová „Milujem ťa.“ Teda je naozaj vhodné, keď vašim prvým darom jeden druhému ako manžel a manželka, keď týmto darom bude jediná ruža.
Prosím vymeňte si svoj prvý dar ako muž a žena. Možno sa Vám zdá, že ste neurobili nič zvláštne. Predchvíľou ste držali v ruke jednu ružu a teraz držíte v ruke tiež jednu ružu. V určitých veciach je sobáš ako táto ceremónia. V určitom zmysle zajtrajšok sa nebude zdať iný ako včerajšok. Ale v skutočnosti ste dnes, práve pred chvíľou, ste obaja dostali najkrajší darček zo všetkých, ktorý si dúfam budete navždy pamätať, dar pravdy a pretvávajúcej lásky v začínajúcom manželstve.
Silvia a Martin, urobím Vám jeden návrh. Kdekoľvek budete v budúcnosti bývať, či už to bude veľký elegantný alebo malý a pôvabný domov, určte si v ňom špeciálne miesto pre ruže. A vždy, keď si budete pripomínať dnešný deň, obaja položte na toto miesto ružu ako pripomienku vášho manželstva a pripomienku toho, že toto je manželstvo založené na láske.
V každom manželstve prídu časy, keď je ťažké nájsť správne slová. Je jednoduché ublížiť tomu koho milujeme. Je jednoduché nechať si ublížiť od totho koho milujeme. V takýchto chvíľach je niekedy ťažké povedať slová: „Je mi to ľúto“, „Odpustil som ti“, „Potrebujem ťa“, „Prepáč mi, že som ti ublížil.“ Keď sa toto stane a vy jednoducho nebudete vedieť nájsť tie správne slová, nechajte na vašom špecálnom mieste položenú ružu, ona potom povie všetko a premôže všetky zlé veci a slová.
Táto ruža hovorí: „Ešte vždy ťa milujem.“ Ten druhý z Vás nech túto ružu akceptuje namiesto slov, ktoré nebolo možné nájsť a spomenie si na lásku a nádej, ktorú prežívate v dnešný deň.
Silvia a Martin, keď bude niečo, čo si ozaj zapamätáte z dnešného dňa, nech je to to, že to bola láska, čo vás tu dnes priviedla a spojila a že to bude láska, ktorá vám bude v manželstve najviac pomáhať.

Ako podmaz sme mali pustenú nejakú peknú inštrumentálku z filmu Vtedy na západe. To bolo naše prekvapenie. Tí hostia naprv nevedeli o čo ide a postupne sa zbiehali k nám na parket a keď začínali chápať, začínali aj vyťahovať papierové vreckovky. Rozplakali sme každého jedného. Nebolo to síce úmyslom, skôr vedľajším efektom, ale všetkým sa to páčilo. Aj my sme mali sličky v očiach a celé sme to zakončili krásnym dlhokánskym bozkom. Potom začala ozajstná zábava. Ja som to nechápala, ale len čo začal DJ púšťať hudbu už boli všetci na parkete a tancovali o dušu, robil sa vláčik, zlatá brána a neviemčovšetko... a všetci sa úžasne bavili. Jednoducho svadba ako má byť. Potom prišla tá scénka s “nemanželským dieťaťom” a počas nej ma uniesli.

---

Išli sme na diskotéku do Globusu, to len tak mimochodom pre toho, kto to v Poprade pozná... Bodyguard pri dverách ešte len zbadal, že ide nevesta už len kýval rukou: ”Jasne, choďte ďalej, ja viem, ženích to zaplatí...” a chechtal sa. Mal z nás úžasnú zábavu. DJ nám hneď začal púšťať dobrú hudbu. Kúpilo sa šampanské a fľašky kolovali. Nato, že nás boli 3 autá, tak sa urobila ozaj malá útrata, ani nie 1000 korún. Mali sme tam našu vlastnú kameru, kameraman prišiel s Maťkom. Nezabudla som do našej kamery samozrejme ukázať aj moje samodžiace punčochy a zožala som ohromný potlesk. Potom prišiel môj manžel, ešte sme chvíľu potancovali a iši sme späť. Potom to už bola klasika. Dohadovali sa o môj závoj, odtancovali sme redovy tanec a potom to už bolo trošku tlmenejšie, ale len kým sa nenajedli hostia kapustnice. Tá ich akoby vystrelila zo stoličiek na parket. Ja som sa medzitým bola prezliesť do moojich dlhých modrých plesových šiat, dostala som na hlavu šatku, okolo pása zásterku, potancovali sme trošku v kruhu s vydatými ženami a potom s Maťkom jeden valčík a pekný slaďák, zakývali sme do kamery a kameraman odišiel aj materiálom na štvorhodinovú kazetu. Potom to už bolo dosť normálne aj keď som ich obdivovala ako môžu byť takí čulí... My s Maťkom sme síce odchádzali poslední, ale boli sme úplne hotoví a hlavne sme boli veľmi šťastní.

Tak to bola naša svadba a čo vaša... :)))

Silvia

PS: Ďalšie fotky budem posielať asi až zajtra, uvidím.

---

Ahoj Silvi dostala som Tvoje fotky a poviem Ti bola si naozaj pekná nevestička.
Podľa toho čo si napísala ste mali naozaj dobrú svadbu. Dúfam, že aj tá naša dopadne dobre.
Mám z toho dosť veľké mindráky.
My budeme mať síce menšiu svadbičku (okolo 35) ľudí, ale keď ľudia chcú tak sa zabaviť dokážu, no nie?
Silvi ak budeš posielať ešte nejaké fotky, tak pošli prosím aj mne na janam@centrum.sk
Silvi môj nastávajúci je od Popradu, asi 8 km. Momenatálne bývame tu v Tatrách.
A kde budete, alebo už bývate vy, v Poprade alebo v Košiciach?
Maj sa pekne.
Jana M.

---

Ahoj Janka!!!

No, zo svadby si midnraky nerob. Jednoducho sa snaz vybavit si vsetko tak aby ste boli spokojni hlavne vy dvaja. Ja som bola trochu nahnevana na kameramana, lebo nam niekam na dve hodiny zmizol... Potom som mu povedala svoje a pomaly si pytal povolenie na WC... samozrejme trochu prehanam, ale ved vtedy sme ho platili my, tak si nema co vybavovat sukromne zalezitosti, hlavne ked nam ani nepovedal, ze ide prec. Takze ti poradim: Najdi si kameramana, ktory bude stat za to a budes ho poznat. Alebo aspon nejaky tvoj znamy ho bude poznat. Odporucam ti ist sa fotit do kvetnice, ak to pre vas nie je daleko, fotky mame ozaj uzasne. Nevyslo ich mozno len 5,aj to bola nasa chyba. Vacsinou sme sa blbo zatvarili. Byvame v Kosiciach a to uz takmer 3 roky spolu a nestahujeme sa do popradu, lebo tu mame obaja dost dobre robotky a aj celkom slusne platene. Sice Matkovi rodicia maju v Ganovciach postaveny dom, ale co uz, boli by sme na podpore??? To radsej ostaneme v KE... :)

Silvia

---

Ahoj Silvia, vela stastia v spolocnom zivote a same usmiate dni!!!!!!

Diky za opis svadby, velmi pekne si to napisala. Vynikajuci zdroj inspiracii.

Este by som sa chcela spytat v akom kostole ste mali svadbu? My totiz planujeme evanjelicku svadbu a chcela by som sa o tom nieco dozvediet, tak ci nahodou nevies...

---

Ahoj Janka!!!

Sorry, ale s tym evanjelickym kostolom ti moc nepomozem, lebo my sme mali v konkatedrale, teda v tom najvacsom, co je oproti vub-ke... Prepac.

Silvia