---

Ahojte,
tie, ktore ste sa vydali do zahranicia - ako prezivate vy a vasa rodina to dlhodobe a trvale odlucenie? Ako riesite myslienky typu: co robit, ak sa rodicom nieco stane, ak budu potrebovat na stare kolena pomoc? Nechyba vam ta moznost navstivit rodicov kedykolvek? S malymi detickami sa to este da, ale akonahle zacnu chodit do skoly, je to tazsie. Nemozete dobehnut na nedelne buchty a nabalit sa jahodami zo zahrady... Mne viria taketo myslienky hlavou a neviem sa toho zbavit. Po vsetkom, co pre mna rodina urobila, mi to pripada taky nevdak, nebyt pri nich blizko. Nestali ste niekedy na vazkach v rozhodovani medzi vasim partnerom a blizkou rodinou? Zaujimalo by ma, ako to vnimate vy. Dakujem.
Ahojte, Zmatena

---

Ahoj Zmatena
Ja momentalne zijem v UK. Som tu uz sedem rokov a len teraz v maji som sa vydavala takze uz som si zvykla.
Moj manzel je jedinacik a svokrina jedina sestra s rodinou byva v australii takze pre nas je to viac otazka ci mozme nechat ju a odist na slovensko. Ja mam brata aj sestru takze moji rodicia nie su sami. Samo ze moji surodenci mna nenahradia ale zato si volame aspon raz za tyzden a emailujeme a posilame videa a fotky. Domov ist mozem kedy sa mi zachce lebo to nie je tak daleko. Aj v auguste sa chystam len tak na vykend kedze ma mamka 50ku. A aj tak s manzelom planujeme raz ist zit na Slovensko. Ked budu deti a v skolskom veku tu v anglicku maju ovela viac vselijakych prazdnin len letne su kratsie o 2 tyzdne tak v pohode. A ak my nebudeme moc tam tak rodina pride navstivit nas. Moja svokra ma skoro 70 takze v porovnani s mojou mamou sa o nu bude treba postarat ovela skor. Urcite niekedy je to velmi tazke lebo moja svokra vie byt ozajstna bosorka ked chce ale co uz. Zivot nie je nikde ustlany na ruziach. A potom niekedy si blizsia ludom takto na dialku ako keby sme mali byt jedeny druhym neustale vo vrecku. Mel

---

Ahoj Zmatena
Musim sa priznat ze s tebou plne suhlasim.Nikdy som nebola baba co chcela zdrhnut zo slovenska a zit v zahranici.Nikdy som nebola tak sebavedoma a tak statocna.Doma v Ba mame velky dom so zahradou a v podstate mam celu rodinu a priatelov po ruke.Som typ cloveka ktory potrebuje viac citovej a rodinnej idilky ako penazi a pocitu ze som cosi dokazala.Som tu rakusku uz pomaly dva roky vydata.V oktobry na nase 5te vyrocie zoznamenia mame cirkevny sobas.Aj ked to domov naozaj nemam daleko, moje srdce to citi inac. S mamou si piseme takmer kazdy den cez MSN a s oboma brachovcami tiez.S kamoskami si mailujem kazdy den.Nemozem povedat ze nemame kontakt k sebe.Ale urcitym sposobom sa toho vela zmenilo.Obcas ked pridem na slovensko, citim sa ako mimozemstan.Neviem co sa tam v state deje... co hraju zrovna v telke a co komu sa prihodilo.No vela sa toho aj zlepsilo.S bratmi mam omnoho lepsi vztah, lebo sme si vzacnejsi a dolezitejsi pri rieseni problemov a pri dusevnych vylevoch.Nikdy som mojim blizkim nevravela tolkokrat LUBIM TA ako za poslednu dobu.NO vsak je mi obcas tazko ked sedim sama v panelaku a myslim na to akoby bolo krasne lezat na trave v zahrade a pocuvat vtaciky.Vojst do domu a nenajst miestecka kde by bolo take ticho ako tu.Stale sa u nas v BA cosi deje.To vsetko mi velmi chyba.Spolocnost a mat sa s kym pozhovarat.Tiez sa bojim toho co ak sa cosi doma stane... a vzdy ked mi necakane zazvoni telefon mysli na to ze mi chcu len zlu spravu povedat.Zazila som to uz 2 krat, ked mi zomrel stryko a neskor ked mamina musela na necakanu operaciu.Bol to strasny pocit.Vycitala som si ze som tam nebola.Ze som nemohla pomoc mamine postavit sa, podat jej pohar vody ked jej prislo zle.A velakrat este stale mi prebehnu myslinky... ci tento chlap stoji za to aby som opustila rodinu, priatelov a zacala v postatte novy zivot v cudzej krajine.Ale vzdy si poviem ze mozem byt vdacna ze som ho stretla, lebo lepsieho muza si ani vysnivat nemozem.Ze musim zacat zit svoj zivot a viem ze co sa ma stat stane sa. Mohla by som zit v BA a tiez vidiet rodicov len raz za tyzden alebo za dva.MOhla by som byt zrovna v praci keby sa im nieco stalo... alebo keby ma zrovna potrebovali.To vsetko je osud.Ale nikdy nevies co sa zajtra stane a ci nepojdes aj s muzom spat na slovensko.Ci rodicia sa nerozhodnu prist za tebou.Ci sa nieco v tvojom zivote nezmeni.Je to tazke, ja to dobre poznam.Dufam ze som nikoho nezatazila mojim vylevom duse.Obcas to dobre padne vykecat sa a vediet ze nie si sama kto takto premysla a citi.
Pa
majuska

---

Majka chapem ako to myslis ked nemozeme byt doma a nieco sa deje - ci uz zle alebo dobre - je nam z toho na nic ze nemozme byt v centre deja. Suhlasim s tebou!
Moj brat mal novu ladvinu - transplant a to po dlhej a tazkej chorobe a moja sestra ked zostala tehotna sa nervovo zrutila minuly rok. Ale veci sa pohli vpred a bratovi sa dari lepsie a sestra sa s toho dostala a ma krasneho, zdraveho synceka. Takze som zazila obe strany mince len za poslednych 15 mesiacov. Ale na druhej strane my vsetci vravia ze je tak lepsie. Ja to neprezivam az tak tazko ako keby som tam bola tym ze to nevidim na vlastne oci a preto sa vzdy vrhnem do vyskumu ako najlepsie cloveku v situacii pomoct. Viem ale ze nie vzdy to bude treba alebo mozne a nastane raz cas kedy sa budem musiet len pozerat a zmierit.
A teraz to trosku otocim. Ja som bola diagnozovana s rakovinou maternice pred dva a pol rokmi. Nebola som na tom najlepsie zdravotne a aj psychicky ma to dost zobralo. A moja rodina nic nevedela. Ja som sa rozhodla to zatajit. Ved uz sme toho mali vsetci dost s inymi problemami tak som nechcela nikomu pridavat a takisto by sa citili tak ako ja ked iny trpia a ja tam niesom. Ale z choroby sa dostavam a situacia sa lepsi takze sa snazim pozerat na lepsie casy. Rodine som povedala o mojom stave az ked mi lekari povedali ze nad tym vyhravam. Nie je to fer aby nevedeli ale nemuseli vediet o tom najhorsom. Ja som so situaciou vyrovnana a ked som rodine povedala a uistila ich ze som so vsetkym ok tak ich to este aj povzbudilo.

Clovek nikdy nepochopi pesne co ma dokial to nestrati. A my stratime len ten kazdodenny 'cirkus'.
Ale na druhej strane to odlucenie ludi aj zblizi. Aj ja si lepsie vychadzam s bratom. Ale najviac sa zmenil moj vztah s mamkou. Ked som odisla 'do sveta' (a to som planovala ist len na 6 mesiacov) som len skoncila strednu, zila u rodicov, musela robit co a ako mi oni nakazali. Teraz chapu ze som dospela zenska a mam svoj rozum a mame viac kamaratsky vztah. A kedykolvek sa stretneme vzdy si to odlucenie poriadne vynahradime. Mel

---

Tak to mas uplnu pravdu... niekedy clovek dokaze viac pomoc takto na dialku ako osobne.V poslednom roku som to tiez zistila.Obaja bratia nemaju moc stastia v laske a podarilo sa mi im takto naozaj viac pomoct.Zverili sa mi s vecami o ktorych nik nevedel.Ked toho jedneho braska opustila priatelka zveril sa mi ze rozmyslal aj skoncit so zivotom.Viem ze osobne by ho to stalo omnoo viac namahy mi to povedat do oci.Tak mi to napisal.A ja som bola denno denne niekolko hodin na nete a komunikovala s nim.Hlavne aby bol vypocuty... naozaj to niekedy nebolo lahke ale ked sa z toho konecne po roku dostal povedal mi ako ma ma rad. Co od chlapa niekedy pocut je normalny zazrak :O) Povedal mi ze si ma nesmierni vazi za to ze som s nim bola a pomahala mu.Aj ked velakrat sa nedalo pomoct... stacilo len byt pre neho tu.Nastastie problemi a starosti ubehli... viem ze sa stale najde nieco co bude treba riesit..a aj ked na dialku vedia ze sa mozu o mna opriet.A ako aj ty pises.... s mamou som sa nikdy nebavila o detoch... sexe... a spoluziti s muzom... tiez prisli az po odluceni na to ze som dospela a zijem si svoj zivot.Nehadame sa tolko ako ked som bola doma... a naozaj si jeden druheho viac vazime... Aj ked som casto doma... vzdy je to krasne posediet a podebatit... niekedy si myslim ze prave to je na tom to krasne tesit sa na ludi ktorych mas rada a na chvile ktore spolu prezijete stoji za to zit v cudzine.Inak by sme si to asi az tak nevychutnali.
Mel drzim ti palce nech si zdrava a stastna v manzelstve.
Majuska

---

Ahoj damy, chcela som vam povedat, ze na tom velmi nezalezi kde vas (nas) osud zavial, ked sa chce, vzdy sa najde nejaky sposob ako sa stretnut co najcastejsie a byt spolu tak naozaj, uzit si to, pokecat, popocuvat, niekedy je to viac byt spolu dva-trikrat do roka ale na 100% ako sa len denno-denne obchadzat... Ani ja som si nemyslela, ked som odchadzala zo Slovenska, ze to bude "navzdy", ale takto to dopadlo... Drzim vam palce, lebo viem ze to nie je jednoduche, niekedy mam tiez slzy na krajicku len tak pre nic za nic, len ze by som potrebovala mat mamu pri sebe, lebo cez telefon to nie je ono (o uctoch ani nehovorim!). Ale nakoniec nikto nevie co vsetko nas este caka, mozno tak ako som necakane odisla sa raz necakane vratim, mozno kvoli rodicom, ktovie... a mozno nas to zaveje do nejakej dalsej krajiny. Nemam ziadnu nostalgiu za Slovenskom samotnym, len mi chyba par ludi, ktori tam ziju a ktorych mam velmi rada, ale ti zostavaju natrvalo v mojom srdci nech som kdekolvek a prist za nimi ked ma budu potrebovat pre mna nikdy nebude daleko! Majte sa pekne. Fila

---

Dakujem vam dievcence, som rada, ze ste mi odpovedali. Niekedy si myslim, ze uz blaznim a zvelicujem, inokedy sa moja nalada sibnutim prutika zmeni a mam opat vela energie. Je to tazke, hlavne teraz, ked moja sestra bude mat prve dieta, my by sme tiez uz radi plodili a rodili, a ja si preto uvedomujem, ako sme daleko, ze to nemozem prezivat spolu so sestrou, mamou, a vsetko si tu budem musiet odmamickovat sama. Ked mi mama smutne hovori, ako jej kamaratky-dochodkyne varuju svoje vnucatka a ona bude nase deti vidiet len obcas, je mi to luto. Nechcem, aby mali len take "sviatocne" chladne vztahy. Ano, aj ja chodim domov ako casto sa len da a hovorim si, ze aj s detickami sa casto bude, ale viem, ze denno-denny zhon okolo prace a skoly to trosku pribrzdi. Na druhej strane mam idealneho partnera, ktoremu by sa malokto iny vyrovnal. Viem, ze ma lubi taku, aka som. A ked ma napadnu vycitky svedomia, co budeme robit, ked budu rodicia stari, chori ci bezvladni a ja tam na blizku nebudem, celu ma vyobjima a uisti, ze aj to vyriesime. Tak, ako by sme to museli riesit, keby som byvala na Slovensku 100km od nich. Predsa to vsak nahana strach. Majuska, mas pravdu, ani ja som nikdy predtym nehovorila tak casto a nahlas Lubim Ta. City su intenzivnejsie, vazim si svoju rodinu 1000x viac a vychutnavam kazdu chvilku s nimi, kazde rodinne posedenie s tetami, strykmi, atd., ktore byvalo predtym casto len spolocenskou nutnostou. Teraz sa tych chvil neviem nabazit a o to je kazde stretnutie krasnejsie. Som rada, ze nie som sama, kto to tak citi. Mel, si silna zena, zelam Ti vela stastia.
Ahojte, Zmatena

---

ahojte vsetky v zahranici!

ja som odisla zo slovenska pred 12-imi rokmi,len na 2-3 roky...:-))).ale ako to uz byva ,zivot je iny ako si ho vysnivame... kym sa mi nenarodil syn tak som vsetok volny cas travila na slovensku a pocas materskej skoro kazdy druhy mesiac.nastupom do skoly ,to uz ale mozne nebolo a mala som veru fazy ,ked som sa chcela silou mocou vratit.ale postupom casu som sa zistila ,ze vlastne na slovensku uz "doma" nie som.hoci som pravidelne citala noviny cez net,telefonovala,uz som tam nezila a citila som to aj ked som sa postretala kamosky...zmenil sa moj pohlad na slovensko,na zivot na slovensku a aj ja...moji rodicia mi velmi chybaju-a Vzhladom na ich vek nemozem ocakavat ze sem raz za mesiac dobehnu(84 A 67)kazdy tyzden s nimi telefonujem a 2 krat za rok sa mi podari ist domov.nastastie mam fantastickych svokrovcov a aj manzela.a sama som sa rozhodla ze som doma tu a odvtedy nemam bol za domovom.drzim vam palce marta/stud

---

Ahoj Marta
Velmi ma tvoj prispevok oslovil.Mozno preto ze este necitim ze tu vo Viedni moj domov naozaj je.Aj ked vravim ze ak moj muzik pojde aj do afriky pojdem za nim.Ono su to take stavy ked cloveku naozaj z nicoho nic zacne byt neuveritelne smutno.Ale to zas prejde.Tak ako slniecko po burke zas vyjde.Moj drahy vsak chce uz moc deticky... a ja sa toho bojim... mozno prave preto ze sa vsetko zmeni a nebudem moct ist len tak na vikend na slovensko a zbehnut na disku s kamoskami.Nechap ma zle... deti naozaj chcem... a asi mam uz aj vek na to.. (25) ale to jedine ma naozaj odradza.Mozno prave naopak by mi to pomohlo a nebudem sa uz tak opustene a smutno citit.Ale dietatom nechcem zahanat smutok.Naozaj neviem... mozno casom sa to same vyriesi. Asi je lepsie nad tym neuvazovat ale chcem sa opytat na tvoje pocity.Ci ti az dietatko dalo pocit kam naozaj patris.
dakujem
Majuska

---

halo majuska,

ked nad tym tak premyslam,vtedy ako sa maly narodil sa to zhorsilo-strasne som chcela byt s mojou mamou,bratom,otcom-vtedy mi velmi chybali.a kedze som bola s malym sama bolo to o to horsie-ziadna rodina,len 2 kamosky a muz s ktorym to neklapalo:-((((bol to moj prvy manzel a ten si zil svoj zivot dalej-navonok vzorny muz ale v skutocnosti sme ho nezaujimali).zlepsilo sa to az vlastne ked som prestala tak casto chodit na slovensko a v case ked som spoznala mojho druheho terajsieho manzela.oni mi vlastne nahradili moju rodinu -aj ked vlastnych rodicov ti nik nenahradi,ale ja som stastna ze ich mam.a mozno je to aj tym,ze som sa prestala stretavat so slovakmi a nasla som si priatelov odtialto-jednoducho som sa vedome rozhodla ,ze uz smutit nebudem,ze moj zivot sa neodohrava na slovensku ale tu.jednoducho som sa integrovala a mne to pomohlo,ale stale rada brazdim v nete po slovenskych strankach.vzdy sa tesim ked cestujem na slovensko,ale po par dnoch sa uz tesim domov-citim ze uz vela veciam na slovensku nerozumiem a nemam uz ani prehlad o diani -ci uz v politike alebo kulture.a badam to aj na mojich vztahoch so surodencami-mame sice rovnake starosti ale tie podmienky su ine na sk a ine tu.cize riesim to tak,ze s nimi uz nediskutujem ,ale tesim sa ze ich vidim. Marta/stud

---

Ahoj zmatena a ostatne,
vies, myslim si ze vsetko ma svoj cas a ked ten cas dozrie, dospely clovek da zaklad svojej "novej" rodine, ktora mu je od toho momentu blizsia, ako ta z ktorej vysiel. nerozumej ma zle, milujem svojich rodicov a rodinu, ale ked bolo treba, zbalila som sa do krabic a bez vahania isla za clovekom, ktoreho milujem. a tak by to bolo vzdy, my sme rodina a patrime k sebe a najdolezitejsie je, aby som bola so svojim (uz za chvilku) manzelom a raz nasimi detmi. tak je to prirodzene. a hned po tejto priorite sa budem maximalne snazit byt co najviac s mojimi rodicmi, surodencami a ich rodinami.. svet je velky a nie kazdy moze prezit cely zivot v tesnej blizkosti svojich rodicov, ale to neznamena ze si "nevdacna" alebo ze ich mas menej rada ...
samozrejme, ze ma pochyti smutok, ze mi vsetci chybaju, ze by si len tak chcela lahnut na zahradu pri mojom rodnom dome a kecat s nasimi ... ale viem, ze to nejde kazdy den a ked taky den a moznost pride, neberiem to ako samozrejmost ale prezivam to intenzivne a plna stastia a strasne sa tesim.
a co je mozno zvlastne, naozaj mam pocit, akoby sme si zacali tym odlucenim viac rozumiet, viac sa chapat, byt k sebe milsi a dovernejsi, a potom sa viac tesit z toho, ze sme spolu.
a ze raz mozno tvoji rodicia budu potrebovat pomoc.. no, vselico sa stava. ale ries to az ked ti to zivot prinesie, netrap sa teraz niecim takym ako "a co ked raz" ...
zit v zahranici nie je lahke, ale nemusi ti priniest len take negativa a myslienky, o akych pises.
Ja som sa uz stahovala 2x a myslim si, ze ma to este v zivote urcite caka. chvilu mi to trvalo, ale pochopila som, ze domov nie je konkretny dom a mesto a stat,
domov je tam kde je s tebou milovany clovek s ktorym spolu tvorite rodinu.
je to sice mozno trochu "nasladlo" vyjadrene :o), ale ja to tak naozaj citim.
ika

---

Ika uplne s tebou suhlasim. Domov je tam kde mas svojich naj naj blizsich a kde si stastna. Ja sa stale citim a aj tak rozpravam ze doma je na slovensku ale ked koncim pracu kazdy den tak idem domov tu v anglicku. Takze vlastne mam dva domovi jeden tu s manzelom a druhy na slovensku s mojou rodinou. Nie je to o slovensku ale o mojej rodine a keby sa nastahovali aj do pekla aj to by sa stalo mojim domovom. Nastastie moj manzel tu nema vela rodiny a jedneho dna skusime byvat na slovensku lebo on moju rodinu vlastne berie tak ze ma dalsiu mamku, oca a ze konecne ma brata a segru co mi samozrejme dost pomaha. Viem ze sa to neda praktizovat v kazdej rodine ale moja mamka a segra sa od brata ucia ako ovladat pc a inu techniku takze sa mozme uz aj vidiet kazdy den cez pc s kamerou. Nas plan je ze ked budeme mat deti tak prvy mesiac moja mamka pride sem a potom ja s manzelom pojdeme na slovensko aspon na dva tyzdne. A potom ako sa len bude dat. Tiez sa budeme snazit aby nase deti nemali chladny vztah ale sa citili clenmi rodiny tak ako teraz aj moj manzel. Jedna vec co ma upokojuje je moj vztah s bratovou dcerkou. Dnes ma uz 10 rokov a ked som odchadzala zo slovenska mala len 3. Pocas jej prvych troch rokov som ju nevidala velmi casto ale minimalne raz za mesiac a ked som odisla velmi som sa bala ze ma nebude poznat a ze sa odcudzime. Vzdy sme si pisali listy (aj ked ona najprv cez svojich rodicov a kreslila mi obrazky) a vzdy sme boli na telefone aj ked sme sa nevideli 4 roky v jeden cas. A sme si stale velmi blizke. Ked s nou travim cas tak je to naozaj na 100% vyuzity cas a mame spolu vela zabavy. Na buduci rok pride k nam do uk na cele letne prazdniny takze sa vsetci tesime. Aj tak sa da.

Dost mi pomaha aj to ze mam aj slovenske kamaratky. Thank God for Gabi Z!!! Mam vela znamych a aj zopar dobrych kamaratov anglicanov ale su to ine nature.
Dufam ze kazda co sme mimo slovenska najdeme vhodny sposob a udrzime si co najlepsi vztah s domovom. Ved je to odkial pochadzame. Slovensko ako stat mi nechyba ale ta nasa krasna priroda - no doma je doma. Mel

---

Mila Ika,
dakujem Ti za pekne slova, z Tvojich prispevkov na tomto fore sa mi zdas velmi sympaticka a inteligentna, iste si mile dievca. Tvojimi myslienkami o novej rodine mi hovoris z duse, i ked niekedy predsa len vyhravaju rozne hlodave pochybnosti. Som rada, ze aj ini to tak citia, aj moj priatel mi to s laskou hovori, ale moja mama mi moj odchod niekedy bez slov, inokedy poznamkou, vycita a ja potom sklznem do neistoty a vycitam si vsetko, co som kedy urobila a ako som sa inak mohla rozhodnut a ako ine by to teraz bolo... Potom sa ukludnujem tym, ze namiesto krasneho, laskaveho vztahu by som mozno bola skoncila s nejakym idiotom a jedovala sa kazdy den. Ved ktovie. Tak sa snazim byt spokojna s tym, co mam, s laskou, zdravim a obrovskou radostou vidiet svoju rodinu. Ved som inak stastna a lepsieho muza si ani neviem predstavit. A aj nasim sa paci. Len niekedy sa "posmyknem" ako teraz a smutim.

Dakujem dievcence, som rada, ze nie som sama a borime sa tym vsetky. Ahojte, Zmatena

---

Ahoj Zmatena,
aj ja ti velmi dakujem za peknu odpoved, toto forum je taka zvlastna vec, je anonymne a pritom clovek svojimi nazormi v prispevkoch tak nejak otvara svoju povahu a myslenie, ale rada sem chodim, pretoze clovek sa tu naozaj v podstate "porozprava" a este radsej som, ked viem, ze to nie je zbytocne a ze aj moj prispevok niekoho potesil, povzbudil, poradil mu, mozno pobavil alebo len tak zaujal, tak ako mnohe dalsie povzbudili alebo poradili mne a som vzdy za to vdacna tym "anonymnym" a pritom tak znamym "nick-om" :o)
Presne viem, co myslis a viem aj,ze vies, ze tvoja mamina to nerobi v zlom. Ale nuz, rodicia nam to niekedy neulahcuju, to je fakt, akoby si neuvedomovali, ze aj nam sa odchadza tazko a nie je to pre nas "svet gombicka". Moj ocino niekedy vzdycha uz od rana, "a zase idete prec" a "zase budeme sami", pritom odchadzame az poobede trebars.. a mavaju nam pred branickou, az kym sa nestratime za zatackou. A snubencova mamina zase vzdy place ... Ja ich chapem, a neuveritelne dlho ma to trapilo a plakala som pri odchode tiez, ale to mi prislo zase nespravodlive voci mojmu snubencovi, a povedala som si, ze si nezasluzi aby som rumazgala a tak mu akosi "ukazovala" ze nie som rada ze idem s nim ... ved to vlastne nie je pravda. teraz odchadzam s usmevom (aj ked v dusi mam trochu smutno), ale nie lahostajne, skor pozitivne - hovorim nasim, ako nam bolo u nich krasne, ze im moc dakujeme, ze sa na nich zase tesime, ze posleme smsku, ze nabuduce si spolu zajdeme tam a tam alebo urobime grilovacku ... a tak akosi nam je vsetkym tak lepsie na dusi, ani oni uz tak lutostivo nehladia, aj sa zasmeju a vsetci sme radi ze sa mame a vieme ze to tak ma byt, ze teraz na cas odchadzame, ale ze sme vlastne stale v myslienkach spolu a uz sa zase tesime "nabuduce".
Daj mamine trochu casu, ona sa hadam tiez vyrovna s tou myslienkou ze to tak ma byt a hlavne sa ty s tym vyrovnaj sama v sebe a nerob si ziadne vycitky, nebud k sebe (k vam) nespravodliva ...
A presne ako hovoris, treba byt spokojny a vazit si, ked mas svoju lasku, zdravie a rodinu ktorej chybas.
A mozno si to len tak malujeme na ruzovo, ake by to bolo krasne, keby sme byvali hned vedla a zasli si v nedelu "na buchty", ale ktovie.. mozno by to bolo este horsie, bolo by viac dovodov a zadrapiek ku konfliktom a hadkam a nedorozumeniam a mozno by to bolo vlastne skor horsie.
Tak si vazme co mame, svoju "novu" mladucku rodinu, ktoru my zakladame aj tu nasu "staru", v ktorej sme vyrastli, najdolezitejsie je, ze ich mame a ze sa mame radi. A vzdialenost? Tu vzajomnou pomocou a laskou zvladneme !!!
Drzte sa babenky :o)
ika

---

este som zabudla, vsetkym dievcatam dakujem za pekne slova v tychto prispevkoch, mel, som rada ze ako to tak vyzera, ty si si uz nasla svoju cestu ako sa vyrovnat s odlucenim, prajem vsetkym, aby ju nasli tiez!
krasny den
ika

---

Mila ika, mam pocit ako keby si rozpravala o mne, najprv som vzdy plakala ked som odchadzala a so mnou plakali rodicia, teraz je to uz lepsie, vnutri sa sice citim velmi smutna, ale uz sa tesim na "nabuduce" a planujeme co vsetko spolu budeme robit ked sa zase stretneme a tych napadov je strasne vela, presne ako pises, tesime sa ze si urobime spolu grilovacku a pod. Asi to mame vsetky podobne. Aj tebe vela stastia! Fila

---

Prave som sa vratila z obednajsej prestavky, bola som sa prechazdat a popritom som prave myslela na to, ze uz to je 2 roky, co som bola doma s maminou a sestrou.Neuveritelne mi chybaju.Ta dialka ma ubyja(Austr), prakticky je to nemozne chodit kazdy rok-hlavne ak pracujete ako ja, mate len 4 tyzdne volno.Preto cakam aspon 2 roky na to, kym si nazbieram volno v praci a idem domov aspon na par tyzdnov.Nikdy sa mi z tadial nechce spat.Vzdy preplaceme hodiny pred nasim odchodom, lebo vieme, ze to je zasa otazka rokov kym uzrieme jedna druhu.Samozrejme, je tu internet a telefon-ale to nenahradi tie kazdodenne chvile, radosti.Je sama neviem, ci niekedy vyriesim tento pre mna "nevyriesitelny kruh".Trvalo mi roky, kym som si nasla pracu aku mam, kupili sme dom, postavili sme sa na vlastne.Za to som vdacna a stastna, ze sa nam to podarilo.Ale stale mam v dusicke poloprazdno.Milujem muza s ktorym som, ale su len dve riesenia:zostat a sa zmierit s tym ako to je-alebo sa presunut do Europy, ale to neviem kam a poviem pravdu, mam strach, ze budeme zasa zacinat od znova a ako to bude.Nasi sem nikdy nepridu, -nevedia po anglicky, maju vlastnu firmu a vlastne nie az taky zly zivot tam doma.Casto sa zahravam s myslienkou, ze co keby sme vsetko predali a isli to skusit-ale este aj vlastna mama ma obava, hovori ze vie sama ako je to podnikat doma a co to obnasa a preto ma odradza.A viem ako velmi jej chybam-sestra mi povedala a dokonca aj mama, ze moj odchod jej zlomil srdce.Preplakala som hrozne vela dni-potom zasa pridu dni, kedy si hovorim, ze ved to az take zle nie je, ludia ziju aj v horsich podmienkach a situaciach.Zmatena, neboj-ja som tiez zmatena a to uz roky.Kamarati sa mi cuduju, hovoria ze od dobroty neviem co so sebou.Ze nech idem teda skusit ten zivot doma, ze ma to rychlo prejde.Aj by som sla, ale nie je to otazka len o mne.Je tu predsa aj moja polovicka-nehovori slovensky, ma taku dobracku povahu a nie je zvyknuty na nasu slovensku naturu-nechcem hovorit, ze zlu, ale pravda je ta, ze v Bratislave, z kadial pochadzam, je vela "vychcalkov" a on by v tom prostredi neprezil.To zatial zhodnotili vsetci moji znami, cela rodina.Co by tam robil, ako by existoval?
Vidis, vela otazok, na ktore je tazko asi odpovedat.
Mna by ale zaujimalo-chodievate do slovenskej spolocnosti so svojimi polovickami-rozpravate sa vylucne anglicky?Ja mam chvalabohu kamaratov, ktori hovoria slusne anglicky, tak sa pomerne casto stretavame, ale bola by som rada keby sa ten moj naucil po slovensky.On tvrdi, ze ho musim ja ucit, ale nie som trpezliva.Aj som mu kupila knihu, ale to mu asi vela nepomoze bez mojej pomoci.Ako postupujete vy-dajte radu, bola by som rada, keby bol schopny komunikovat s mojou rodinou a raz s detmi, pre mna je to velmi dolezite aby boli schopne raz hovorit nasim jazykom.Hovoria vase deti slovensky?
silvik

---

Silvik moj manzel sa uci po slovensky (anglican). Ja ako ty nemam na to trpezlivost. A ten nas jazyk na tolko gramatiky a ja neviem ako to vysvetlit ked ja tak to rozpravam od narodenia. Najprv chodil do kurzu ale bolo to po veceroch a on unaveny po celodennej praci sa velmi nesustredil. Tak si kupil program do pocitaca. Je to skvela vec vidis obrazok co to je, pocuje vyslovnost slova a aj slovo vidi napisane. Velmi mu to ide a najlepsie je ze sa uci vlastnou rychlostou (ci viacej pomalostou) kedy to nemu vyhovuje cez vikendy atd. Doma sa kuknem a dam ti vediet co a odkial to je. Zohnal to na nete tusim od amazon. Pred svadbou sme doma stravili 4 tyzdne a to som ja mlela len slovensky takze on sa musel ucit. Moj brat sa uci po anglicky a volajako si rozumeli a s ostatnymi aj rukami nohami. Moja mama zase pochytila trochu anglictiny a neter ma teraz v skole z angliny vybornu. Doma ja nanho obcas zacnem slovensky tak aj to ho nuti. Moj brat mi pravidelne posiela DVDcka filmov v slovencine s angl. titulkami a aj to manzel strasne zerie. A ja zase na kazdy kusok nabytku nalepila cedulku so slovenskym prekladom co je co. Ide to pomalicky ale predsa len. Pre mna je dolezite aby deti raz rozpravali obomi jazykmi od narodenia a manzel im bude musiet rozumiet ci chce ci nechce. Tak sa uci. Mel

---

Ahojte dievcence,
musela som sa zasmiat, aki su ti rodicia podobni! U nas sa tiez pri odchode smokli, maminka ma uz hned rano smutnu tvar (tak nerada to vidim!) a presne ta veticka "uz zase idete prec" zazneje aj u nas... Vsetci vyjdu pred dom aj so psom a mavaju a mavaju...
Takisto mam kamaratky Slovenky a Cesky, predsa len ta nasa natura je trochu ina a dokonca aj moj drahy si to vsimol a citi sa medzi nasimi SK-CZ priatelmi dobre! So slovencinou bojujeme tiez, zacali sme uz niekolkokrat, ale zatial sme stale pri dobry den, vecer, chut, atd., cize vsetky kombinacie s "dobry". Tym to priblizne hasne, ale snad pred svadbou este nieco do neho natlacim. Sklonovanim ho este nechcem prilis strasit. :-)
Tato debata mi padla dobre. Zatial sa s vami rozlucim, o chvilu totiz odchadzam na tyzden na Slovensko!!! :-) Tak uz sa tesim na tu grilovacku. Ahoj!
Zmatena

---

Ahojte babenky
tak po precitani Vasich prispevkov som sa tiez pripisat par riadkov....Vidim ze vsade je to rovnake; Tak ako autorka Zmatena ma pocity mam ich take iste a niekedy ma to tak chyti ze neviem co robit a co by bolo lepsie a chcela by som najst lepsie riesenie ale ake Uz som 3.5 roka v zahranici /BE/ a tiez ked idem domov je to len par dni a vsetko sa tak postihat neda a vzdy mam strach ze sa nieco prihodi a ze Tam nebudem a co potom ....ze cela robota starat sa o velky dom zostala tera na moju maminku a nema jej kto pomoct v zahrade a tak, a na mojho ufrflaneho oca je sama kdze to predtym som bola s nou aj sa ist prejst a tak .....moj nastavajuci nerozumie po slovensky ale snazim sa aby sa niecomu poducil ale je to tazke zaobstaral som mu aj CD naucte sa po slovensky ale ked nie je vzdy cas sa tomu tak venovat.....Moji rodicia si ho oblubili aj ked sa im tazko s nim komunikuje a vzdy ked odchadzame zo Slovenska tak aj on si pusit slzu ale ja to nikdy neudrzim aj ked sa snazim do poslednej chvile Tak isto sa snazime telefonovat si kazdy den a sms a maily a aby rodicia prisli ked nam sa neda a tak
Myslim ale ze rodicia to vedia ze tiez to nemame lahke ale su vzdy asi viac ukludneni ked vedia ze sme tam neni samy a ze mame manzelov alebo priatelov v tom dalekom svete, o ktorych sa mozeme opriet a ktori sa o nas postaraju a nas maju radi aspon to strasne ukludnuje moju maminu ze vie ze on dava na mna pozor ked ona nie je pri mne a tak
Rodicia sa musia zmierit vzdy ked kedi vyletia z hniezdocka ale je to o to horsie ze to je daleko a dalej nez si predstavovali tak ako hovorite ze skoda ze to nie je cez ulicu ale kto vie ake by to bolo .....
Prajem Vam vela stastia a vela uspechov
pekny den
Miriam