---

Ahojte Kocky, nie je to cisto otazka tykajuca sa svadby,ale predsa len spada to do toho zanru:o) Ako dlho ste s chalanom chodili, kym ste mu povedali pred oltarom ano? Vsetkym zelam vela stastia a lasky. Eva

---

Nie je to otazka chodenia. Je to o tom, co citite. Poznam par, ktory chodil spolu 7 rokov a po 3 rokoch sa rozviedli. Tak isto poznam dalsich, ktori sa zobrali po 6 mesiacoch a su spolu doteraz. Ostatni, ktorych poznam su medzi tym a je to fakt rozne.
Neriad sa tym, ale vlastnymi pocitmi a srdcom. A mozno aj trosku rozumom.
Vela stastia
Nika

---

My sme spolu 9 rokov, svadbu budeme mať po 9,5 roku. Raz už bola svadba na spadnutie, pred 5-timi rokmi, potom sme sa rozišli a opäť dali dokopy.
Ale súhlasím s Nikou, je to otázka toho, čo cítite a na čo sa cítite.
Heňa

---

Svadba bude po 2,5 roku (2 rokoch spolocneho byvania). No ako uz odznelo, je to otazka pocitu... mala som predtym vztahh,ktory trval 2,5 roka a teda na svadbu som ani nepomyslela... Teraz viem, ze toto rozhodnutie je spravne :)
Van

---

Moja svadba bude po necelych 2 rokoch od zoznamenia a nasledneho chodenia.Zoznamili sme sa v juli, berieme sa v maji.Takze asi rok a 10 mesiacov.
Myslim, ze tak akurat.Mam kamaratku, ktora je s chalanom 10.5 roka a este sa nevzali, ale to je uz o niecom inom, lutujem ju.
Gabika

---

Nasa svadba bola po 2,5 roku chodenia. Poznam ludi co spolu chodili 5 rokov, potom sa zobrali a po dalsich 5 rokoch sa rozviedli.... Je to skutocne o niecom inom ako o pocitani dni, mesiacov, rokov...niekedy je to v srdiecku a niekedy nie je :)

J.

---

Evi, a preco si to vlastne chcela vediet? Mas nejake pochybnosti o vas dvoch?

Myslim si, ze chodit spolu 3 mesiace a 2 roky, v tom je este dost rozdiel, ale 2 a 9 uz velmi ani nie...(co sa tyka spoznavania). Vzdy mozu prist (aj pomerne velke) problemy, otazka je, ci ich chcete a viete spolu riesit. My sme spolu 9 rokov, tiez sme sa uz kedysi (asi na dva tyzdne:-) rozisli. Mame sa radi (problemy riesit vieme :-) a snad to tak aj ostane. Napr. moja sefka (psssst:-) sa rozisla so svojim chalanom po 8 rokoch...Ale to ti tu uz viacere dievcata povedali. Ziadny pocet rokov nie je zarukou, ze spolu ostanete navzdy.

Mirka

---

My sme spolu chodili 4 roky a 7 mesiacov, a to po polroku "chodenia" sme začali spolu žiť. V septembri t.r. sme to spečatili manželstvom, čo bolo pre nás vyvrcholenie našej lásky a bolo to nádherné. Skutočne nie je to o tom, koľko spolu chodíte, ale ako ten vzťah funguje, či viete spolu žiť v domácnosti a riešiť životné problémy, ale samozrejme vedieť sa z maličkostí ... A určite musíte byť presvedčení, že ten životný krok, ktorý robíte, je skutočne správny a veriť tomu, že to je navždy.
E.

---

ahojky
musim sa pripojit k babam ze je to hlavne o pocitoch ale taktiež podla mna aj o dozrievaní a hlavne psychyckom. a hovorim z vlastnej skusenosti. teraz mam 22 rokov ale ked som mala 18 chodila som s chalanom ktoreho som velmi lubila, chodili sme spolu asi 2 roky a on (bol odomna o 4 roky starsi) zacal planovat svadbu, jasne som mu dala na javo ze este na to nie som pripravena a vydavat sa nechcem a nehovorim mozno keby bol trpazlivejsi tak si dnes beriem jeho ale nebol teda skôr jasom to vzdala a to preto lebo ma do tej svadby tlacil on chcel rodinu ale ja nie a bolo mi to velmi luto ked sme sa rozisli ale inak to nešlo, no a potom za rok som sa zoznamila s chalanom s ktorim sme za tri mesiace planovali svadbu a bola som si na 100% ista ze to je ten pravi. od v tedy je uz rok a svadba bude az v maji ono predsa len sme museli brat ohlad aj na ine okolnosti ako len na to ze sa chceme brat ale ide vlastne o to ze sme to chceli obaja a ci hned alebo za rok ten moment rozhodnutia je dôlezity a tak teraz este pol roka a splni sa nam sen,
drzim vsetkym palce
dadacko

---

ahoj, my sa budeme brat 2 roky od zoznamneia, spolu sme nezili, len sme boli na dovolenke a travime spolu vikendy (nie je z BA a navyse pracujem v zahranici)ale aj tak vieme, ze sme si sudeni. je to o pocitoch, o laske a 13.3.2004 si povieme ANO

---

My sme mali svadbu po piatich rokoch, pred svadbou sme spolu nezili - delilo nas 50 km, takze sme sa stretavali cez vikendy a spolocne dovolenky. Teraz sme uz pol roka manzelia a zatial je to suuuuuper:o)

snilko7

---

Naozaj to nie je o dlzke chodenia, ale o pocitoch. My ked sme sa prvykrat uvideli vedeli sme, ze patrime k sebe. Po troch mesiacoch sme sa zasnubili a zacali spolu zit. Aj to bolo kvoli rodicom. Keby to zalezalo na nas, tak sa k sebe nastahujeme hned. Skratka sme to tak citili. Nemohli sme sa dockat, kedy sa vezmeme. Svadbu sme mali presne rok aj 3 mesiace po tom ako sme sa spoznali. V nedelu sme oslavili "uz" pol roka manzelstva :o) Nevieme si to vynachvalit.
Ked sa rozhodujes vstupit do manzelstva, zakladom je nemat pochybnosti. Mimochodom, moji rodicia sa brali po 11tich mesiacoch a uz su spolu vyse 30 rokov. A stastne.
Zoozana

---

U mna je to tiez takto, dost velka vzdialenost, stretavame sa cez vikendy, spolocne dovolenky, ale je to jedno, lebo je to laska mojho zivota a viem ze je ten pravy :o)

---

My takisto nebývame spolu- aj napriek tým 9-tim rokom chodenia- momentálne už tretí rok (od opätovného rozhodnutia dať sa dokopy) u nás funguje "víkendové chodenie". U nás to funguje trošku "divoko", pretože ako som spomínala moja mamina od prvého momentu ako sa dozvedela, že spolu chodíme nie je rovno nadšená, (ale už sme si zvykli ;o) aj keď to bolo občas kruté).
Ale nesťažujeme si a tešíme sa na to, keď budeme aj bývať spolu (drahý sa toho trošku obáva - viď horeuvedenú časť, pretože budeme bývať u nás), ale spolu to nejak zvládneme.
Čo sa týka toho, prečo sme sa pred svadbou rozišli - súhlasila som, že sa vezmeme, ale potrebovala som ešte nejaký čas pre seba a začala som mať pocit, že ma jeho rodina do toho akosi rýchlo tlačí, že strácam sama seba, že ma to začína obmedzovať. Asi to nebol ešte ten správny čas na svadbu - ešte som nebola "zrelá".
Začala som sa proti tomu búriť až to vyústilo do toho, že som hľadala únik inde (čo som nakoniec zistila, že bol omyl). Rozišli sme sa v dobrom, s tým, že mi vtedy drahý povedal, že kedykošvek budem chcieť, môžem sa vrátiť, že ma bude čakať. A po roku a pol sme sa dali opäť dokopy. Pomohol mi, keď mi bolo najťažšie, na nič sa nepýtal, nič nevyčítal, trpezlivo čakal, kým to "predošlé" prebolí a jednoducho ma ľúbil. A za to si ho nesmierne vážim, ľúbim ho a som si istá, že je to práve on, komu chcem povedať svoje áno, s kým chcem prežiť svoj život do konca.
Jednoducho je to ON.
Heňa

---

Drzim ti silno prsty a vasa laska urcite stoji na pevnej skale...

---

To je krasne!!!
Drzim Vam obom palce.
Gabika

---

Podobne Hena aj ja Vam drzim palce, vidiet, ze v tom mas uplne jasno co chces. To je spravne. Dufam, ze tu averziu zo strany Tvojich rodicov casom spolocne porazite a budete si harmonicky nazivat pod jednou strechou.
Vela vela stastia a pekny den, Meg

---

Heňa,
keď si spomínam niekoľko mesiacov dozadu, bavili sme sa o rodičoch a zdá sa mi, že si nevedela, ako to máš povedať mame a ja som ti napísala o mne. Ako to dopadlo, keď si to oznámila doma?
Ela

---

Ahojček Ela,
možno sa to bude javiť ako paradox, ale toľko som sa toho obávala a nakoniec to dopadlo úplne nad očakávanie. Nevedela som, ako začať, tak som ju nenápadne pripravila na to, že sa s ňou chcem o niečom veľmi vážnom porozprávať (sedeli sme na terase na konci augusta a popíjali sme kávu:o)). A keď mi na to povedala, že na to si teda zalží aj okuliare, aby ma lepšie počula ;O))))), vedela som, že je to hop alebo trop. Vypočula ma a bez akýchkoľvek negatívnych emócií mi povedala: v poriadku, veď roky na to máš. A začala so mnou preberať, ako si to asi predstavujem. Keď som to referovala drahému, nechcel tomu veriť a stále má pocit, že z niektorej strany hromy a blesky predsa len udrú. Po toľkých rokoch absolútneho odmietania to bol ozaj šok.
Ale párkrát bol u nás aj pomôcť, čo doteraz u nás bol nonsens (načo bude ku nám chodiť, veď ste nie zosobášení...), takže mamina si asi uvedomila, že aj keby chcela, nič proti tomu nezmôže. Pomalá infiltrácia začala. Až na maličké výkyvy a výbuchy je to zatiaľ v norme. Takže momentálne sme s maminou v štádiu, že začíname obehávať salóny a vyberať šaty.
Takže dúfam, že až tak strašne na hrane ako to bolo, už to nebude. Aj keď jeden nikdy nevie.
Heňa

---

pozor, odpoved muza :)

podla mna je to individualne. A zalezi to dost aj od toho, ci uz spolu zijete, alebo ci ste ako napr. ja, ktory so svojou vyvolenou chce zit az po svadbe, pretoze tak je to podla mna spravne.
Napr. my sme spolu tri roky, a svadba budeme, ratam tak takto o rok.

muz fefe

---

Ahoj Heňa,
to som šťastná, lebo aj u nás sa ten postoj rodičov zmenil o 180 stupňov. Neviem, čím to je, ale začali plne akceptovať môjho manžela a pýtať sa na nás ako sa máme a čo robíme a vždy používajú slovo "vy" a nie "ja". Tiež sme sa obávali ako dopadne svadba, ale bol to najkrajší deň a všetci sa super bavili. Takže si vychutnajte tie prípravy a hlavne deň D.
Ela

---

...ako hovoris Ty, je to individualne...
Meg

---

Heni, prajem vam vela spolocnej lasky. Podla toho, co o nom pises, nerozumiem, co tvoja mamina na nom neakceptuje. (ale to sa uz zasa vela vypytujem :-)))

Pa, mirka

---

Ďakujem babulky.
Heňa

---

My už sme zobratí, ale nič sa nezmenilo. Môj muž je pre mamu... no povedzme "nie dosť dobrý". Takže k našim som chodila najprv sama, čo som už zamietla, pretože on je môj manžel, patrí ku mne a keď on ide k svojim rodičom aj so mnou, prečo by som ho ja mala nechávať doma, keď idem k našim? Teraz som už u nich nebola asi dva a pol mesiaca a keď mi volajú pýtajú sa, že kedy prídem, nie kedy prídeme... Takže je mi z toho smutno...
Dada

---

Dadka,
to mi je naozaj luto. Moja babicka zasahovala mojej mamine do vyberu buduceho manzela, nakoniec ta podlahla a vybrala podla rad babicky...zle. tak to dopadlo, ked sa rozviedli, ked som mala 9 mesiacov. Aj ked ini vidia niekedy viac ako my same, nakoniec musi byt nase srdce, ktore rozhodne. Prajem Ti vela sil pre oteplenie Vasich vztahov co najrychlesie.
Meg

---

Ďakujem Meg, možno to chce len čas... Ale ono to trvá už odkedy sme spolu začali chodiť. Myslela som, že svadbou sa to porieši... Nestalo sa. Ale hádam raz príde deň, keď sa mi do slúchadla ozve moja mamina: Prídite, pozývam vás na obed!!!