---

Ahoj Heňa,
na tejto stránke surfujem niekoľko mesiacov a poviem ti, čakala som, že aspoň jedno dievča má taký problém aký mám ja. A vidím, že sme na tom úplne rovnako. To čo prežívaš ty, že nevieš ako to povedať vašim, som mala aj ja. Začnem od úplneho začiatku. Spoznali sme sa pred 4 rokmi a 7 mesiacmi, hneď v prvý deň mi môj drahý povedal, že on vie, že budem jeho manželkou, lebo jeho srdce to tak cíti a ja som sa smiala, že snáď sranduje. A nesrandoval, náš vzťah sa začal vyvýjať, od toho dňa sme boli spolu každučký deň (aby som neklamala možno, že 10 dní nie), vo všetkom sme si pomáhali, podporovali sa. A asi po polroku začali problémy s našimi. Pochopili, že to asi nie je len tak, že medzi nami ide o niečo viac, začali žiarliť a robiť problémy. Po 7 mesiacoch sme si kúpili byt a začali spolu žiť. Zajtra budú tomu štyri roky čo bývame v spoločnej domácnosti a sme šťastní, tešíme sa z maličkostí čo si kúpime, trávime voľný čas v prírode a športom. Môj drahý je športovec, takže toto slovo je u nás na dennom poriadku. Vždy som chcela mať takéhoto chlapca a som happy. Ja som dokončila VŠ popri zamestnaní a on ma v tom veľmi podporoval. Ale? Mojim rodičom sa vždy niečo nepáči. Asi preto, že sa vieme o seba sami postarať, a hlavne zabezpečiť. Verte, bolí ma to veľmi, že ho nemajú radi, ale ja si myslím, že by nemali nikoho radi. A pritom som mala nádherné detstvo a nemôžem sa na nič sťažovať, ale je tam zvláštná láska voči dcére. Pôvodne sme sa chceli zobrať minulý rok, ale niečo nám do toho prišlo. Tak sme si povedali, že o rok. V presne 23.1.2002 ma môj drahý na naše štvorročné výročie požiadal o ruku v reštaurácii, kde sme boli len my dvaja so všetkým čo k tomu patrí a na tie slovíčka čo mi povedal, nikdy nezabudnem. Zo dňa na deň sme odkladali, ako to našim povedať, lebo pre nich nebola žiadna vhodná chvíľa. Až nakoniec sme sa raz prišli, a vo mne sa to niekoľko rokov kopilo, čo sa týka toho odmietania a nevydržala som. Povedali sme to pekne, že sa chceme zobrať a máme naplánovanú svadbu. Tá reakcia, ? Nechcem sa k tomu vracať, ale bolo to zo mňa von. Veľmi veľmi som plakala, ale viem, že to robím pre našu lásku, a určite patríme k sebe, lebo to čo je medzi nami, vieme najlepšie my obaja. Nie sme malé deti, ja mám 28 a môj drahý 31, a nebude niekto zo mňa robiť dieťa. Je to ťažké, ale rodičov si nevyberáme, a s nimi žiť nebudeme. Mám ich rada, ale čo sa týka tohto, nevieme komunikovať. A čo svadba? Zostalo to všetko na nás, všetky vybavovačky od šiat, oznámení, reštaurácie, DJ, fotografa, zákuskov ... ale všetko sme to zvládli, pomohli nám trošku rodičia môjho drahého (s nimi mám nádherný vzťah a viem, že ma majú veľmi radi). Je mi to ľúto, ale ja som vedela, že od rodičov v tomto smere podporu čakať nemôžem. Stihli sme to za 4 mesiace. Za necelé dva týždne máme svoj deň D, a každý deň ma môj drahý privíta s tým, za koľko dní to máme. Ešte si to nevieme celkom predstaviť ako to bude, a hlavne ja. Našťastie mám veľkú rodinu, ktorú milujem a je na našej strane a vždy nás podporovala. Veľmi sa na to tešíme, hlavne každým dňom to na mňa prichádza, keď som bola na skúške účesu, make upu, ... Sú to nádherné starosti, ale ja hovorím radosti. My sme ešte doteraz asi mesiac prerábali byt, takže o to sme mali viac starostí, ale všetko je hotové a čakáme na náš deň D. Potom by sme chceli ísť na svadobnú cestu a mať naše dieťatko. Heňka, všetko rob podľa tvojho srdiečka, ako to cítiš, s rodičmi žiť nebudeš. Ja mám množstvo nocí preplakaných, a už som si uvedomila po štyroch rokoch, práve keď sme povedali, že sa zobierame, nemá to význam, rodičia ťa vždy budú brať za malú a majú svoj názor. Ten život je krátky a vždy si hovorím: "Radšej prežiť 10 rokov s milovaným človekom, ako dať na rodičov a byť 10 rokov nešťastná, že som s ním nebola." Ver mi, ja som to nemala ľahké a určite ani ty. Len mi je niekedy ľúto, že baby na nete to všetko prežívajú s maminou a ... a ja som to nezažila.
Tak takto som vám porozprávala môj príbeh.
E.

---

Ahoj,
keď som toto čítala, neverila som vlastným očiam...veď je to o mne!!! S menšími odchýlkami, samozrejme, ale... ja som tiež svadobné prípravy prežívala skôr so svokrovcami a kolegyňami. Mame sa nepáčil môj nastávajúci - pravdupovediac, nič, čo povedal alebo urobil resp. nepovedal a neurobil, sa jej nepáčilo. Chápem presne Tvoje pocity, aj tie Tvoje preplakané noci, skrátka, všetko som si to zažila. Myslela som si, že keď sa z nás stanú manželia, mama sa s tým zmieri a už bude dobre... Lenže ona tak ako sa snažila nás rozdeliť pred svadbou, tak sa o to snaží aj teraz. Stále mi rozpráva, ako nebudem šťastná, ako s ním radšej nemám mať deti a... nechce sa mi o tom ani písať, lebo práve teraz v nedeľu sme mali taký konflikt a ja už som to nevydržala - chytila som nejaký šok alebo hisák a do telefónu som jej vykrikovala všetko, čo som si doteraz len myslela, čo sa vo mne hromadilo už dva a pol roka (teda odkedy sme sa s manželom spoznali). A teraz to vyzerá tak, že už ma asi úplne odpísala, že už som u nej úplne skončila a o mojom mužovi už ani nehovorím. Ale...najhoršie je, že mňa to teraz bude trápiť. Nie to, čo som jej povedala a že som jej to povedala, ale to, že už za svoju dcéru bude považovať asi len moju sestru...
Ale hlavu hore, aj horšie môže byť :-)
D.S.

---

ahojte žienky, síce som vám odporučila založiť si vlastný kecársky krúžok aby ste dlhé historie vážho vzahu nepísali do našeho disk. článku s Gabikou
ale tiež simyslím že ste už poriadne dospelí ľudia ktorí si život organizujú sami.
Možno sa rodičia Heni su asi naozajveľmi choro naviazaní na ňu. Láska sa niekedy zvrtne do nie veľmi veselých tonov.

Žienky bude silné, nie je ľahké nahučať na rodičov ale čo sa vo vašom vnútri kopí a bez príčiny vám znepríjemnujú život...to je už asi o inom akoo láske....
boja sa o vás ako aj moji o mna ale treba im to patrične vysvetliť.
a radšej by vám mali byť príkladom ako vás odhovoráať od toho abyste mali spoločné detičky...to je už vrchol.
po svadbe by sa už teda ozaj do vás nemali vrtať.
Držím vám palce aby ste to nejako vydržali.
a v kútiku duše som BOhu vďačná za rodičov, ktorí mi dali korene ale aj krídla......
Ani

---

Ahoj babule,
naozaj som nesmierne rada, že som nie sama, čo má tento problém. Mala som akúsi psychickú zábranu písať o tom, čo nakoniec predsa len so mňa vyliezlo von na tomto serveri, možno persne kvôli tomu, čo napísala Ani, totiž že sme dospelí ľudia, ktorí si svoj život organizujú sami... Áno, je to tak. Veď o 30-ročnej žene sa ani nedá povedať, že je dieťa, aj keď sme všelijakí... Ale osobne si myslím, že sa nedá brať všetko tak priamočiaro a "jednofarebne" ako to povedala Ani. Možno to tak napísala práve preto, lebo podobné problémy nikdy nezažila. Ja osobne si moju maminu nesmierne vážim (minimálne tak ako Ani svojich rodičov), dala mi maximum, čo mi dať nemusela. Bola na mňa a brata sama, čo vyplynulo z toho, že s mojím otcom mala aj má veľké problémy a nemôže sa na neho spoľahnúť tak, ako možno iné ženy na svojich manželov. Takže po citovej, finančnej a aj ostatných stránkach bolo všetko na nej. Tak na rovinu to hovorím preto, aby mnohé pochopili, prečo je vo mne ten blok a prečo ma tak veľmi jej odmietanie môjho vzťahu bolí. Mám ju veľmi rada a viem, že aj ona mňa. A práve to je možno ten problém. Nevie si asi predstaviť, aby sa o mňa delila s cudzím človekom, ktorý vôbec nie je podľa jej predstáv, ale tak ako napísala E., nebol by ním ani ktokoľvek iný. Taký sa asi ešte nenarodil.
Viem, že keď príde na to, a odhodlám sa povedať jej to, bude to bolestný rozhovor pre ňu aj pre mňa a bude to ťažké argumentovať, prečo a načo...
Ale bude to. Musí pochopiť.
Ostatná bližšia aj vzdialenejšia rodina je úplne opačného názoru, ale samy viete, že to nie je to pravé orechové, ako keby to bola práve mama.
Takže asi toľko z toho zmätku, čo mám vo svojom vnútri. Dúfam, že to všetko nakoniec predsa dobre dopadne a na svojej svadbe budem aj ja tá najšťastnejšia žena pod slnkom.
Ďakujem Vám za Vaše pocity a maily, skutočne mi to pomohlo, že nie som v takýchto problémoch sama, pretože na tomto serveri som mala pocit, že u všetkých ostatných sú svadby a prípravy na ne pohodovou záležitosťou.
Heňa
P.S.: Ani, ešte raz sa ospravedlňujem za "vyrušenie", chcela som "potešiť?" Gabi. Škoda, že to dopadlo inak.
Veľa šťastia.

---

Heni, je to ok. Mala som pocit, ze je tu aj niekto iny, kto ma podobne a mozno aj vacsie problemy, Ani to zrejme myslela kvoli prehladnosti.
Gabi

---

Gabi,
možno myslela, ale dá sa to povedať aj krajšie, napr. baby vytvorte si nový príspevok. Ja a ani nikto vám obom nenapísal, prečo si rozoberáte problémy pod vlastným príspevkom. Na to je toto fórum.
Nepr.

---

Ahoj D.S., neda mi nezareagovat....nemam taky problem ako ty, vlastne vy, ale to je asi tym, zesom najmladsia z troch dcer Istym sposobom vyhoda, lebo mamina je uz vycepovana. Co tym chcem povedat...neboj sa, ze si ju stratila a ze uz ta nebude povazovat za dceru. Ked sa vydavalamoja najstarsia sestra (je medzi nami 17 a s druhou 13 rokov rozdiel), pamatam si, aky humbuk to bol u nas. Brala si chlapca, ktory mojim rodicom absolutne nevyhovoval, v podstate, uz ked spolu chodili, bolo to proti nim. Problemi boli aj ked sa narodili deti. Totiz, moji rodicia nevedeli prezut to, ze ich zat je silne neveriaci a slovo kostol, boh, viera a s tym spojene neznesie ani pocut. Po par rokoch sa vydala druha dcera a tiez si vzala nekatolika ;-) dokonca sa vydavat musela. Moja najstarsia neterka je uz cerstvo dospela a obe sestry ziju stastne. Rodicia casom pochopili, ze si vybrali dobre, ale chcelo to velku davku trpezlivosti zo strany dcer. Boli aj obdobia, ked jeden zo zatou k nam dva roky ani neprisiel, vzdy na navstevu prisla len sestra s detmi sama. No vsetkosa spravilo. Videli, ze im nic nechyba, ze ich muzi nebyju, ze sa vedia o nich postarat....ja uz teraz nemam problem. Pochopili, ze si deti dobre vychovali a ze im mozu doverovat. Nestracaj vieru, ze aj tvoji rodicia to pochopia. Mozno to bude chvilu trvat, mozno niekolko rokov, ale pochopia to. A potom...aj ked spolu dva ziju, rodicia to neberu ako ze uz su svoji a ze to myslia vazne, kym nemaju na to papier. Takze vsetko sa spravi az po svadba, mozno az ked pridu deti...vnucata casto pomozu. Babenky, hlavu hore, ste predsa stastne so svojimi vyvolenymi,nie? Tak vsetko ostatne sa spravi, len to chce cas...vela casu :)
Drzim palcoky :)

---

Ahoj milá Van,
ďakujem za Tvoju reakciu. Si veľmi milá, že si sa zapojila do tejto diskusie a napísala nám svoje zážitky a skúsenosti v tomto smere. Ja som so svojim manželom šťastná. Sme manželmi už dva mesiace, všetko je v poriadku, len tá moja mamina... Vieš, troška ma mrzí, že aj na našej svadbe to bolo také... Svadba bola nádherná, úžasná, všetko nám vyšlo, iba moja mama bola nemastná-neslaná. Už pred svadbou ma upozornila, že ona tam bude prítomná telom, ale nie duchom a že ona s tým jednoducho nesúhlasí a že ja nebudem šťastná a... ani sa mi o tom nechce písať, lebo je mi do plaču.
Preto Tebe, Van, aj všetkým budúcim nevestám prajem, aby Vám ten deň D vyšiel maximálne podľa predstáv aby to bol naozaj jeden z najkrajších dní v Tvojom živote. Kedy to vlastne bude?
Držím Ti palce, Dada (D.S.)

---

Ahoj Dada u mna to bude az buduci rok a pravdupovediac, netusim kedy. Uz asi dva mesiace sa chystam na farsky urad booknut termin, ale akosi si stale vravim, casu dost, netreba stresovat. Povedala som si vsak, ze do konca augusta ten termin mat budem, heh, nemam vela casu, ked zajtra cestujem :D
Chcela by som bud 24.4.2004 alebo 7.5.2004 a neviem sa rozhodnut. Mojmu drahemu je to jedno, co uz, chlap On by bol najradsej, keby sme sa vzali hned a bez "parady", ale ja chcem byt princezna Takze zatial len citam a zbieram informacie, obcas nieco napisem a dufam, ze to pomoze. S mojou maminou by to malo byt v pohode, stanovili sme si pravidla uz pri zasnubeni (ze sa vezmeme ked budeme chciet my, nik nas do nicoho nebude tlacit, svadbu si urcime, zaplatime a zorganizujeme sami atd.) Viem, ze bude chciet pomoct, ale myslim, ze uz mam cestu vychodenu, takze to bude dobre. Bojim sa trochu buducej svokry, zatial mame dobry vztah, hoci niekde vnutry mam pocit, ze neveri, ze to myslime vazne. Tak uvidim, aka bude reakcia, ked oznamime termin Ale nebojim sa, brat sa budeme cca po dvoch a nieco rokoch spolocneho byvania, takze nas vztah je natolko pevny, ze viem, ze priatel ma podrzi, keby boli problemi. A ak by to nepomohlo, som tvrdohlava a bude len obrad so svedkami a hotovo, aj ked to by som velmi nechcela.
No nic, ja to zatial nejak neprezivam, vsetko je pre mna nove a tak sa celkom vytesujem. Stery maju este cas...

---

Van,
aj keď je možno lepšie - jednoduchšie a lacnejšie mať svadbu tzv. "rychlovku", teda len s dvoma svedkami, poprípade rodičmi, potom nejaký ten spoločný obed a dovidenia... nenechaj si ujsť tú príležitosť byť aspoň na jeden deň (spolu s Tvojim milým) tým najdôležiteším človekom. Je to úžasný pocit, naozaj. Ja som sa cítila ako v rozprávke - mali sme na svadbe asi 60 ľudí a všetci tam boli len kôli nám dvom a nikto pritom nebol taký dôležitý ako my dvaja... Keby sa dalo, hneď by som si tú svadbu ešte zopakovala. Bol to prenádherný deň, až na to - ako som už písala - ako sa tvárila moja mamina. Ale nenechali sme si tým pokaziť náladu a náš veľký deň D! Hoci pred svadbou mi veľa ľudí hovorilo, prečo sa ideme brať, veď sme takí mladí, iní zasa hovorili, veď keď už ste spolu vyše dvoch rokov, už je na čase, my sme sa chceli rozhodnúť sami, kedy to chceme, kde to chceme, ako to chceme atď. Takže tak... hovorím, bolo to nádherné, stálo to za to.

---

Ahoj Dada,
mám ešte jednu otázočku. S kým komunikovala tvoja mamina? Ja to nechápem. Ja sa tohto tiež bojím, ako to bude. Ale predsa je to môj deň a neuveriteľne sa blíži.

---

Ahoj, myslíš, s kým komunikovala na svadbe? S mojim ocinom a s mojou sestrou. So mnou tiež, ale bolo to také divné, lebo ja som stále videla, že pozerá a hľadá chyby na mojom ženíchovi, na mne a na celej svadbe... Takže ja som nemala vôbec žiadne stresy pred svadbou z príprav, ani vo svadobný deň, ako to všetko dopadne, ale mala som stresy - čo povie moja mama, čo sa jej nebude páčiť, čo mi ohundre, ako sa bude tváriť...