Bola som na dovolenke v Chorvátsku na Baške Vode s kamarátkami. Bol to taký oddychový zájazd po rozchode s priateľom, ktorý ma podvádzal s najlepšou kamarátkou. Nebola som pripravená na nový vzťah, aspoň som si tak myslela.

Jedného dňa som si tak vegetila vo vodičke, keď tu zrazu sa za mnou čosi vynorilo. Až ma zmrazilo, mám panický strach zo žralokov. No keď som sa otočila, uvidela som pekne opáleného mladého muža. A ako naschvál sa ma opýtal: "Nie si náhodou Helena?" Šokovalo ma to a zároveň vzbudilo zvedavosť. Opýtala som sa: "A kto ti to povedal?" On len ukázal smerom k brehu, kde sa chichotali a uškŕňali moje dve kamarátky Oľga a Eva. Ešte pred odchodom mi povedali, že mi v Chorvátsku niekoho nájdu, aby som zabudla.

Bola som naštvatá, zároveň sa mi Igor, tak sa volal, páčil. V tom zmätku som nakoniec predsa len povedala svoje prvé áno a šli sme na kávu. Keďže do konca zájazdu ostávalo päť dní, podarilo sa nám ich tam stráviť skoro celé spoločne. Igor je veľký romantik a preto ma hneď ráno čakala pod dverami hotelovej izby ruža. Neviem, kde ju zohnal, ale v momente som takmer zabudla na náladu, čo som si zo Slovenska doniesla. Cez deň sme si boli zaplávať a večer sme strávili prechádzkou po pláži. Veľa sme si toho o sebe povedali. Dozvedela som sa, že rok dozadu Igor absolvoval chemoterapiu a že chýbalo málo k tomu, aby sme sa nestretli. Našťastie osud rozhodol inak. Vyžaroval zvláštnu auru, tešil sa z každej maličkosti a tým si vydobil moje srdce. Po asi troch hodinách na pláži ma odprevadil na izbu a tam padol prvý bozk. Ako správny džentlmen odpochodoval na svoju izbu a mňa nechal samú premýšľať o všetkom, čo som v daný deň prežila. Druhý deň ma vzal na túru na neďaleký kopec Biokovo. Moje telo v jeho prítomnosti akoby čerpalo energiu z vesmíru a tak túra, ktorej som sa tak bála, dopadla nakoniec ako prechádzka mestom. Dodnes to neviem pochopiť ako to bolo možné. Kamarátky mi dodnes nechcú uveriť, že som tam bola. Žiadna svalovka, úplny relax. Až po určitom čase som pochopila, že sa tak skvele cítim vždy v prítomnosti Igora.

Večer sme sa prechádzali po pláži a opäť rozprávali o živote. A tak prebehlo tých päť dní ako voda. A tak som musela domov. Igor mal ešte týždeň navyše a tak nás život na chvíľu rozdelil. Po týždni mi ale zazvonil telefón a v ňom sa ozval jeho hlas. Srdce sa mi rozbušalo a takmer som vykríkla od radosti. Napriek tomu, že Igor býval 150km od Kremnice, čakal ma druhý deň ráno pred prácou a ja som sa šťastím rozplakala.

A život išiel ďalej a prišla doba, keď som mu povedala svoje áno druhý krát. Ale o tom už nabudúce.