Mladosť je krásna tým, že ponúka možnosť spoznávať nových ľudí. Nie vždy si však ľudia "sadnú". Ak prvé očarenie prerastie do vzájomných sympatií, ktoré nie sú náhodné, je na čase rozmýšľať nad tým, ako nájsť spoločnú reč. Sympatie takéhoto druhu zväčša skôr či neskôr prerastú do vzájomneho vzťahu. Akú intenzitu však vzťah naberie, je na ľuďoch, ktorých sa to týka.

Obdobie randenia má byť obdobím vzájomného spoznávania sa. Je priestorom, keď zisťujeme ako sa osoba, "v ktorej sme našli zaľúbenie“ správa, ako vystupuje, reaguje, aký priestor ponecháva nám, aký má rebríček hodnôt atď. Jednoducho povedané, randenie je časom spoznávania človeka, ktorého máme vedľa seba. Nie je ťažké vedieť sa ovládať pár hodín v týždni. Umením je žiť život každodennej prítomnosti. Preto čím ďalej, tým viac mladých ľudí volí možnosť vzájomného spolužitia na skúšku. Táto alternatíva má dve strany. Na jednej strane poskytuje priestor na vzájomné spoznávanie sa v skutočnej realite. A druhej strane nesie riziká, čo v pípade, ak sa spolužitie nezdarí. Budeme to skúšať a rozchádzať sa desať, dvadsaťkrát? No v každom prípade, zistenie, že sa k sebe nehodíme je faktom, ktorý by sme si mali uvedomiť pred svadbou, kým je ešte čas. Potom je to podstatne ťažšie.

Ako sa decentne rozísť

Vraví sa, že priateľstvo je niekedy cennejšie ako láska. Kiež by ste boli tým prípadom i vy. Ak sa dokážete s priateľom (páni s priateľkou) rozísť v „mieri“, môžete s istotou povedať, že ste ľudia, ktorí sú na vysokom stupni inteligencie.

Nie je to vždy jednoduché. Najmä v prípade, ak išlo o niekoľkoročný vzťah. Predsa to „zohratie“ nebolo malé a človek si na seba časom privykol. Takýto rozchod skutočne zabolí. Trvá nejaký čas, kým sa človek s touto skutočnosťou aspoň sčasti vyrovná. Veď okolností pre rozchod môže byť celé more.

Ak dlhšú dobu cítite, že čosi nie je v poriadku, porozprávajte sa. V tomto prípade nemá význam naťahovať čas. A zriedkakedy sa čosi vyrieši samo. Ak sa dohodnete na „spoločnom rozchode“ (niekdy to začína tým, že si potrebujete od seba na chvíľu oddýchnuť), je to omnoho ľahšie. V praxi to znamená, že rozchod bol „plne“ uznaný oboma stranami. Takýchto prípadov však nie je veľa. Ak rozchod navrhne jedna strana, je potrebné, aby bolo povedané všetko. Aby neostalo niečo nevypovedané. Ťažko sa rozchádza s pocitom krivdy. Vtedy to bolí dvojnásobne.

Tak či tak, priateľmi môžete zostať i naďalej. V tom horšom prípade, skúste toho druhého rešpektovať aspoň ako človeka. Je krásne, ak sa po čase stretnete napr. v električke a spomienka na spoločne zažité chvíle vás zahreje pri srdci. Možno pohľad na retiazku, ktorá vám pripomenie časy spoločnej blízkosti, bude dlhý čas signálom, že ešte stále máte k sebe blízko, čas rany zahojí.

Niekedy i pohľad do očí poodhalí spriaznenosť duší. Veď ako sa spieva v jednej pesničke: „Vždy si to tajomstvo očami povieme...“ Buďte teda ľuďmi, ktorí si skutočne vážia samých seba. Nepotrebujete predsa šliapať po druhom, aby ste uľavili svojmu svedomiu. Nie je teda dôvod nepozrieť si do očí pri náhodných stretnutiach. Ak sa neviete vyhnúť „zíde z očí, zíde z mysle“, musíte si privyknúť na občasné a možno i častejšie stretnutia v kruhu vaších známych či blízkych. A tak ako ste sa predtým stotožňovali s myšlienkou, že patríte k sebe, tak sa teraz musíte naučiť byť priateľmi. Dá sa to? Dá, no ľahké to nebude. Veľa šťastia.

autor: Bibiána Želisková