Sonet 116

Len proti spojeniu dvoch ľúbiacich sa duší
nič nenamietajte! Zo srdca vyviera.
Nikdy sa nezmení, hoc možnosť zmeny tuší,
ani ho nezlomí chvíľková nevera.
Láska je majákom pre koráb zablúdený,
smelo sa pozerá aj búrkam do očí.
Jej hviezdu nijaký astrológ nedocení,
jej žiara prežije prach mnohých storočí.
Prehrá Čas, keby sa zahrávať mu s láskou chcelo.
Nech kosí zahnutým kosákom dokola,
nech zotrie červeň z líc, nech zbrázdi naše čelo,
až po dni posledné Čas lásku nezdolá.
Opak mi dokážte a popriem svoje slová.
(Nikdy som nepísal, nikdy nik nemiloval).

Sonet 18

Či môžem prirovnať ťa ku dňu letnému?
Omnoho krajší si, miernejší, ľúbezný.
Vetriská ublížia púčiku vzácnemu
a leto v podnájme je tu len na pár dní.
Nebeské oko nám niekedy jasne žiari,
často zas oblakmi zlatú pleť zatemní.
Aj kráse ubúda niekedy krásy v tvári,
buď čírou náhodou, či v kolobehu dní.
Lež ten tvoj letný deň nám nikdy nevybledne,
nestratíš pôvaby, ktorými tešíš nás.
Teba smrť nevezme, jak telá naše biedne,
pretrváš dovtedy, kým bude trvať čas.
Kým ľuďom pozemským poslúži zrak a dych,
žiť budú sonety prebývať budeš v nich.

Márna lásky snaha - IV. Dejstvo, III. obraz

Moja láska je ako luny svit,
kým tvoja ako hviezda sliepňa len.
Dám o meno i zrak sa olúpiť:
pre moju lásku v noc sa mení deň.
Jej pleť je ako úhrn svetských krás,
čo ako trhovkyňa nika sa nám;
bohatstvom cností ohromuje nás,
má všetko, po čom zatúži jej dlaň.
Kiežby mi niekto jazyk požičal!
Nie! Škoda slov! Veď načo by jej boli!
Len obchodník má ústa plné chvál
a lacná chvála nectí: iba bolí.
Aj pustovník, čo prežil už sto liet,
omladne, keď jej pozrie do oči:
vráskavá tvár sa zmení v detskú pleť,
kto krivkal s barlou, zrazu vyskočí.
Je slnkom, čo je jarných lúčov zdroj.

Hĺbavosť rozumu je ako žalárnik:
ak siaha po nej človek jalový,
bárs bude drieť sa, nezožne z nej nič;
lež láska, ktorej učia oči dám,
nebýva väzňom v múroch rozumu.
Tak ako živly vždy je v pohybe,
obieha chytro ako myšlienka
A zdvojnásobí silu každej sily,
ba prekonáva zmyslov hranice.
Tak oko orlím zrakom obdarí,
milenec vidí cez najhlbšiu tmu
a s nastrčeným uchom ako zlodej
aj nepatrný šuchot počuje.
Hmat lásky akoby bol vnímavejší
než krehulinké rožky slimáka
a výrečnosťou Bakcha prekonáva.
Láska je smelá ako Herkules,
čo v sade Hesperíd sa na strom driapal.
Je záhadná sťa sfinga, lahodná
sťa lutna z vlasov Apolónových;
keď prehovorí, akoby hlas bohov
nebesá uspával tým súzvukom.

Sonet 29

V nepriazni šťasteny a ľudských oči, sám,
keď plačem nad svojím neslávnym postavením,
márne sa utiekam ku hluchým nebesám
a osud preklínam, sotva to kedy zmením.
Túžim sa podobať tomu, kto šance má,
rozhľad, um, nadanie, ba priateľov má veľa.
Stále sa nedarí a šťastie nechce ma.
V tom, čo mám najradšej, som stále mimo cieľa.
Lež hoci takmer už sám sebou pohŕdam,
keď myseľ zablúdi ku tebe nebadane,
je ako škovránok, nový deň hlási nám.
Cez chmáry letí spev až ku nebeskej bráne.
Keď myslím na teba, duša je bohatá,
nemenil by som ťa za tróny zo zlata.

autor: M. P.