Rozhodovali rodičia

Slovo rodičov pri výbere budúceho partnera bolo rozhodujúce ako u zámožnejších tak i u chudobnejších vrstiev. Ešte v prvej polovici 19. storočia sa nepovažovalo za podstatné, aby sa snúbenci pred svadbou bližšie poznali. Jedno z pravidiel, ktoré sa pri výbere partnera rešpektovalo, bola príslušnosť ku konkrétnej sociálnej skupine. Samozrejme existovali i výnimky. Ak bola porušená zásada, zväčša sa stávalo, že si muž zobral dievča z nižšej sociálnej skupiny. Nie vždy sa však takéto rozhodnutie stretávalo s pochopením spoločnosti.

Platilo tiež všeobecné pravidlo, že muž svoju ženu spoločensky „povznáša“ a žena preberá jeho spoločenský status. Z tohto dôvodu bolo medzi slobodnými dámami viac šľachtičných a meštiačok, ktoré zostali radšej slobodné, než by mali spoločenský klesnúť.

Sociálne nižšie spoločenské vrstvy obyvateľstva si životného partnera vyberali ďaleko spontánnejšie. Na vidieku manželské spolužitie častokrát začínalo i bez cirkevného požehnania.

Postavenie v manželstve

Muž uzavretím manželstva potvrdzoval svoju spoločenskú úspešnosť a zastupoval rodinu navonok, platil dane, disponoval peniazmi, určoval rodinný rozpočet, rozhodoval o osude manželky a detí. V 19. storočí vyžadoval muž od svojej manželky absolútnu poslušnosť a podriadenosť, vľúdne správanie, starostlivosť, úctu a lásku. Od manželky sa očakávalo, že bude nežná, zdržanlivá, reprezentujúca navonok svojho manžela, upravená a nikdy nie márnivá. Schopnosť ženy rešpektovať nálady a výmysly svojho manžela a vytvárať útulné prostredie domova sa považovalo za samozrejmosť. Rozvíjanie vlastností ako je pracovitosť, trpezlivosť alebo umenie hospodáriť sa žene v devätnástom storočí doporučovalo ako predpoklad šťastného manželstva. Rovnako sa však očakávalo, že s pokorou príjme svoj osud a nebude sa na nič sťažovať. Dominancia ženy v manželstve bola v tejto dobe celospoločenský nemysliteľná. No na druhej strane pre ženu z privilegovaných sociálnych vrstiev znamenal sobáš i určité oslobodenie z prísneho dohľadu rodičov, alebo vychovávateľov: novomaželka cestovala, navštevovala spoločnosť, prijímala hostí, niekedy si zriadzovala vlastný salón. I od meštiackej ženy sa očakávalo naplnenie niekoľkých úloh naraz: mala v spoločnosti reprezentovať svojho manžela, byť mu dobrou družkou, matkou jeho detí, riadiť služobníctvo a prijímať hostí. Jej chovanie, spôsoby a pravdaže vzhľad mohli výrazne prispieť k mužovmu postaveniu v spoločnosti.

Vo vrstvách chudobnejších a neprivilegovaných sa bieda a celkový nedostatok odrážali i v každodennom manželskom a rodinnom živote: na ženu čakala doma drina, hlad a detský plač. V noci požiadavky od opitého muža a dlhé nasledujúce roky po svadbe boli o tehotenstvách a kojení. Ťažko sa mohla žena mužovi vzoprieť a svoju situáciu zásadne zmeniť – bola na mužovi ekonomicky závislá a o to viac bezmocná.

Privilegované postavenie lásky

Láska si v manželstve našťastie postupne nachádzala svoje miesto. Od začiatku 20. storočia sa tak rysovala vyhliadka do budúcnosti, že vzťahy medzi mužom a ženou sa zmenia k lepšiemu. Na sobáš sa totiž prestávalo pozerať len cez majetok a spločenský prospech a tak sa láska konečne uznáva ako dostatočný dôvod k vstupu do manželstva.

spracovala: Bibiána Želisková