Číňania vraj boli prví, ktorí ľadovú triešť začali dochucovať ovocím a mliekom. Tak či onak, o obľúbenej letnej maškrte toho s istotou veľa povedať nevieme.

Preukázateľné začiatky mrazenej pochúťky v dnešnej forme ležia v období renesancie. Obroda v duchu antických ideálov neobišla ani kuchyne zámožnejších. Talianska šľachtičná Katarína Medicejská, ktorá sa ako 14-ročná vydala za z Filipa II. z Orleans, si z rodného Talianska priviezla tajný recept na výrobu zmrzliny.

Tajomstvo prípravy sladkej mrazenej pochúťky sa na Francúzskom kráľovskom dvore dostalo do rúk podnikavého kuchára, ktorý si recept na zmrzlinu odniesol do Anglicka. Charles I. mu vraj za udržanie receptu v tajnosti zaplatil nemalú sumu. Po tragickej smrti anglického panovníka recept putoval za nemalú sumu do rúk konzorcia anglických kupcov, ktorí ho rozniesli po celom Anglicku, Francúzsku a aj za oceán.

Prvou prezidentskou spojkou medzi kontinentálnou Európou a "novým svetom" je predovšetkým Thomas Jefferson, ktorý zmrzlinu ako spestrenie oficiálnych príležitostí priniesol z Francúzska, kde bol nejaký čas veľvyslancom.

Svoju verejnú premiéru na americkej pôde mala zmrzlina po prvýkrát na inaugračnej večeri štvrtého amerického prezidenta Jamesa Madisona a odvtedy je stálicou na zozname tradičných špecialít bieleho domu.

19.storočie prinieslo rozšírenie dobrého jedla všeobecne a teda aj zmrzliny na stoly reštaurácií a kaviarní stredných vrstiev. Zmrzlina sa dovtedy vyrábala ručne v miske s ľadom, soľou a zmrzlinovými prísadami. To sa zmenilo v roku  1848 vďaka Američanke Nancy Jonesnovej, ktorá vynašla prvý mechanický mixér na zmrzlinu. Svoj vynález neskôr predala za 200 dolárov a tak sa rozšíril do bežných domácností.

Od kuchynskej linky je to na miestny trh len pár krokov a tak aj zmrzlina vďaka zjednodušenej príprave našla svoje miesto na trhu. Stalo sa tak vďaka prebytkom mlieka amerického farmára Jakoba Fussela z Baltimoru, ktorý postavil prvú továreň na zmrzlinu. Z Baltimoru časom rozšíril svoju pôsobnosť aj do ďalších amerických štátov, kde sa jeho obchod so zmrzlinou ujal za ceny dostupné pre bežného spotrebiteľa.

V rovnakom období sa o rozširovanie sladkého tajomstva medzi široké masy postarali predovšetkým talianski imigranti. Zmrzlina sa spočiatku predávala v malých sklenených pohárikoch z hrubého skla nazývaných "penny-licks". Tie sa po použití jednoducho utreli a znovu použili. Príslovečné sa v tomto smere stalo volanie prvých pouličných predavačov zmrzliny, ktoré v taliančine znelo "ecco un poco" (ochutnajte trochu!). V angličtine sa však udomácnilo ako "hokey pokey" teda „hókus pókus“ - zabavný experiment pochybnej kvality.

O zlepšenie hygieny pouličného predaja zmrzliny sa neskôr zaslúžila "gurmánska hviezda" Agnes Marshallová (1855 - 1905), autorka niekoľkých kuchárskych kníh. So svojimi prednáškami o hygienickejšej a lepšej príprave jedál precestovala celé Spojené štáty. Jednu kuchársku knihu venovala výlučne receptom na prípravu domácej zmrzliny a mrazených dezertov. Tu sa už okolo roku 1894 mal prvýkrát objaviť aj recept na zmrzlinový kornútik, hoci svetová verejnosť ho spoznala až o niekoľko rokov neskôr na svetovej obchodnej výstave v Saint Louis, v štáte Missouri, v roku 1904. Ernesta Hamwiho, obchodníka so sladkými oplátkami, tu vraj napadlo využiť momentálny nedostatok sklenených mištičiek v susednom stánku so zmrzlinou. Svojim početným zákazníkom ju tak začal servírovať v symbolických "rohoch hojnosti" vyrobených zo svojej oplátkovej špeciality. Tento spôsob podávania zmrzliny sa potom veľmi rýchlo rozšíril po celom svete.

spracoval: M. P.