Úspešná komunikácia by bola pre nás prirodzená, keby sme vyrastali v rodinách, ktoré sa naučili úprimnej a láskyplnej komunikácii. Opak je však pravdou. Väčšina z nás vyrastala v rodinách, kde bol problém komunikovať. Komunikácia sa ohraničovala len na vonkajšie prejavy, častokrát spojené s množstvom negatívnych pocitov.

Keby sa naši rodičia naučili láskyplne komunikovať, odovzdali by nám cenné dedičstvo do života. Ak nás komunikácii nenaučili, musíme sa jej naučiť sami. Pozitívne vzory by nás boli naučili úspešne predostrieť najmä nepríjemné pocity. To by bolo dobrou školou k tomu, aby sme bez problémov mohli vyjadrovať to, čo cítime.

Ak by sme mali možnosť pozorovať otca, ktorý so záujmom počúva matku, hovoriacu o svojich sklamaniach, denne by sme mali možnosť vidieť otcove prejavy láskyplnej starostlivosti a pochopenia, ktoré matka od svojho milujúceho manžela tak veľmi potrebuje dostávať.

Ak by sme mali príležitosť dívať sa ako matka dôveruje otcovi a otvorene vyjadruje svoje pocity bez prejavov nesúhlasu či obviňovania, boli by sme zistili, že človek môže byť nahnevaný i bez toho, aby na partnera útočil, citovo ho vydieral či vynucoval si pocit nadradenosti.

Tak by sme sa boli naučili za osemnásť rokov dospievania zvládať svoje pocity tak, ako sme sa naučili chodiť, čítať či písať. Lenže väčšina z nás takúto možnosť nemala. Namiesto toho sme sa podvedome učili umeniu „nekomunikácie“. A výsledok? To, čo sme sa nenaučili doposiaľ, musíme sa učiť krok po kroku pekne spolu vo svojom začínajúcom manželstve. Záleží predsa na tom, aby nás manželstvo naučilo láskyplnej komunikácii.

Poniektorí vravia, že človek môže dať iba to, čo dostal sám. Nie vždy je to pravda. Ak by sme mali budovať len na tom, čo sme si doniesli z domu, bolo by toho dosť málo. Podstatné je vedieť, že chceme. Chceme sa naučiť komunikovať, chceme... Snaha pohýna dopredu. Ak sa budeme snažiť, naša komunikácia sa bude zlepšovať každým dňom. Čo tak začať maličkosťami? „Miláčik, aký si mal deň?“

autor: Bibiána Želisková