Účelom tohto daru bolo zabezpečiť manželke živobytie v prípade náhlej smrti manžela. Prvýkrát sa o ňom zmieňuje Tacius, ktorý tento zvyk objavil medzi germánskymi kmeňmi a kladie ho do protikladu tradičného starorímskeho daru „dos“, ktorý venovala manželka svojmu manželovi. Aj v systéme rímskeho práva existoval "zásnubný dar" manželke od manžela, ale počítalo sa s ním len v tom prípade, ak najprv ponúkla zásnubný dar rodina manželky. Cisár Justinián v rámci reformy občianskeho zákonníka prijal zákon, ktorý nemajetnej vdove po bohatom manželovi priznával časť jeho majetku.

Všeobecné uplatnenie princípu „daru rána“ v západnej Európe priniesol až výrazný vplyv cirkvi v anglickom práve a v nariadení francúzkého kráľa Filipa Augusta z roku 1214. Svoje pevné miesto si „dar rána“ nachádza aj vo Veľkej listine práv a slobôd (Magna charta Libertatum), ktorá sa dodnes považuje za základný dokument anglickej parlamentnej demokracie.

V období pred reformáciou bol v Anglicku muž, vstupujúci do mníškeho rádu, považovaný za „legálne mŕtveho“ a všetok jeho majetok získali príbuzní, tak ako keby naozaj zomrel. Praktické užívanie tohto majetku však mohlo nastať až po jeho skutočnej smrti, kedže do duchovného stavu smel takýto človek vstúpiť len po súhlase svojej manželky a tá svoj súhlas nesmela podmieňovať odovzdaním príslušnej časti majetku.

autor: M. P.