Čepčenie patrí k záveru svadobných obradov. Kedysi, keď svadba trvala podstatne dlhšie ako dnes, čepčenie nasledovalo až ráno po svadobnej noci, teda na druhý deň svadobný. Postupne, keď sa trvanie svadby skracovalo na jeden deň, čepčenie sa spojilo s obradom skladania venca mladuchy, takže sa konalo v závere sobášneho dňa (o polnoci, nadránom).

Čepčenie sa robilo v priestore oddelenom od ostatných svadobných hostí. Najčastejšie to však bolo po prechode mladuchy do domu ženícha, len zriedkakedy v dome jej vlastných rodičov. Čepčenie bolo výlučne záležitosťou žien. Čepiec zakladala mladuche krstná matka, svokra alebo matka. To všetko bolo sprevádzané rôznymi magickými úkonmi a svadobnými obradnými piesňami, ktoré potvrdzovali dôležitosť tohto obradu. Počas čepčenia mladucha sedela na nádobe s vodou, na ktorej bol položený piest a mužské nohavice ako symbol ľahšieho pôrodu a mužského potomka. Premenu symbolizovala aj zmena svadobného odevu.

Začepčenú nevestu privádzal medzi svadobčanov družba. Ženy pomáhajúce pri čepčení boli odmenené peniazmi alebo pohostením. Skôr ako prišla pravá nevesta, núkali ženíchovi falošné nevesty. Tak nasledoval svadobný tanec s pravou nevestou a ponúknutie svadobných koláčov. Ich prijatie znamenalo, že nevesta bola uznaná za dospelú vydatú ženu.

Čepčenie patrí k najrozšírenejším svadobným zvykom, ktoré sa používajú dodnes. I keď sa jeho forma zmenila a čepiec nahradila napr. šatka, funkcia a význam ostali nezmenené: premena dievčiny na vydatú ženu.

spracovala: Bibiána Želisková