Ak sme vo vzťahoch zažili rad po sebe nasledujúcich sklamaní, nečudo, že naša dôvera k ľuďom je naštrbená. To môže do značnej miery ovplyvniť naše vnútro, ba dokonca zablokovať emócie na dlhý čas. Nič však nie je natoľko čierne, aby nedokázalo prežiariť more pochybností. Práve vo chvíli, keď sa nám zdá, že šťastie sa od nás nadobro odvrátilo, rozkvitne deň v podobe nových príležitosti.

Človek sedel pri jazere takmer do obeda. Potom sa postavil, vzal bicykel a pustil sa po ceste, ktorú ani sám nepoznal. Cesta, po ktorej prišiel, sa mu zdala dôverne známa. A tak s vetrom vo vlasoch uháňal po chodníku, ktorý ho mal doviezť do mesta, z ktorého prišiel. Zrazu sa však zastavil. Pred ním sa rozprestieralo pole žltých slnečníc. Bolo to neuveriteľné, slnečnice rozprávali: „Pozri, sme veľké a pritom malé, krehké no zároveň mocné. Máme len jednu stonku, no dokážeme sa otáčať za slnkom. A vieš v čom spočíva naše tajomstvo? Nebojíme sa priznať to, čo potrebujeme. K tomu, aby sme mohli rásť, potrebujeme SLNKO. Ono je naším zdrojom, dáva nám silu i ochranu, poskytuje inšpiráciu. K nemu otáčame naše hlávky a pri ňom nachádzame svoje šťastie. Rovnako ako človek nachádza svoje šťastie v láske. Len si to nechce priznať. Snaží sa presvedčiť sám seba, že nič nepotrebuje, že nie je závislý na láske, že vyžije i bez nej. Pozri, ak by sme nepripustili, že SLNKO potrebujeme, naše hlávky by ovädli. Tak ako ovädne ľudské srdce, ak nemá pre koho žiť. Už rozumieš?"

Človek nerozumel. Ako by mohli slnečnice rozumieť ľudskému srdcu? A predsa. Všetko mu dávalo zmysel. Človek je ako slnečnica. Svoju tvár musí nastaviť tam, kde slnko vychádza i zapadá, všade tam, kde je život. A život je láska. Preto sa ľudské srdcia otáčajú za láskou ako slnečnice za slnkom.

autor: Bibiána Želisková