startportalspacerdomain.skspacerblog.skspacersvadba.skspacermamicka.skspacerhockey-live.skspacermailbox.sk
banner
mesto


inštitúcia




Obsah manželského sľubu

line

o svadbe




print Vytlačte článok  send Doporučte článok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Viditeľným znakom sviatosti manželstva je vyjadrenie manželského súhlasu. Boh požehnáva lásku muža a ženy a dáva im milosť, ktorú potrebujú na vykonávanie poslania, ktoré im ako manželom určil.
Hostia„Sobáš“ v biblickom význame je zloženie prísahy s povolaním Boha za svedka. Manželský zväzok uzavretý na radnici nie je teda sobášom, ale uzavretím sobášnej dohody. Tam sa totiž neodvolávame na prítomnosť Boha, ale na vôľu manželských partnerov. Keď snúbenci stoja v kostole pred kňazom, v jeho prítomnosti ako aj v prítomnosti svedkov a svadobných hostí, skladajú prísahu: „Ja (povie sa vlastné meno), beriem si ťa za manžela (manželku) a sľubujem pred všemohúcim Bohom, že ti budem verným manželom (manželkou) a že ťa nikdy neopustím ani v šťastí ani v nešťastí, ani v zdraví ani v chorobe a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života... Tak mi Pán Boh pomáhaj.

Čo znamenajú tieto slová, vyslovené každým človekom, ktorý vstupuje do manželského zväzku?

„Beriem si ťa“

Tieto slová vyjadrujú súhlas, prijať zodpovednosť za druhú osobu. Zodpovednosť znamená: „povinnosť niesť následky za niečo, ručiť za niekoho, niečo.“ Sme teda zodpovední pred Bohom za šťastie manželského partnera a jeho spásu. Do manželského zväzku vstupujem nielen preto, aby som bol šťastný (to tiež), ale aby som urobil šťastnou tú druhú osobu. A ak ona bude mať podobný postoj, budeme obaja šťastní. V kresťanskom manželstve, manželský partner je Božím darom. A ako dar, je pre nás úlohou, ktorej vykonávanie sa úzko spája s našim pocitom zodpovednosti. Viem, že je to ťažká úloha, ale uvedomujem si, že s božou pomocou som ju schopný splniť.

„Sľubujem, že ťa budem milovať“

Slovo „láska“ je v našej kultúre čoraz viac chápané ako súbor pozitívnych pocitov. Zatiaľ čo v biblickom význame je to trošku ináč. City totiž môžu sprevádzať lásku, ale ňou nie sú. City sú ako zákusok k obedu, ktorý možno prirovnať k láske. Obed sám osebe predstavuje hodnotu a je dobré, ak je k nemu pridaný doplnok v podobe zákusku - stáva sa to vtedy príjemnejším. Ale pokúsme sa živiť jedine zákuskami, tak rýchlo stratíme chuť do života. Tak je tomu s citmi. Je dobré, keď sprevádzajú lásku, ale láska bez vznešených citov naďalej zostáva láskou. V gréčtine, v ktorej bola napísaná väčšia časť Biblie, toto slovo má tri významy: eros, phileo a agape. Eros - najnižšia forma lásky je spojená s erotickou láskou. Nemôžeme povedať, že manželstvo bez tohto druhu lásky bude naplno realizovať Božie plány. Veď práve Boh povedal: „Ploďte sa a množte sa... „ Sex je teda druhom milostného vzťahu manželov a len manželov. Lebo plodnosť má zmysel len v manželstve – tu totiž deti, ktoré prichádzajú na svet, majú predpoklad, že budú mať stabilné podmienky a stálu starostlivosť zo strany obidvoch rodičov. Phileo je druhom lásky, úzko spojenej s priateľstvom a citmi. Netreba žiť v manželstve, aby sme mohli milovať láskou phileo. Mnohí doteraz sme mali priateľov a s mnohými ľuďmi nás spájali city. Ale ak sa niekto s niekým priatelí, alebo mu prejavuje pozitívne city, neznamená to, že si ho musí zobrať. Ak však žijeme v manželstve, máme sa snažiť o priateľské puto tohto druhu a pozitívne city voči manželskému partnerovi. Vtedy manželstvo bude fungovať v správnej atmosfére. Agape je najvyšším druhom lásky. Spája sa úzko s rozhodnutím pozitívne konať v prospech dobra druhej osoby, nezávisle od citov, aké k nej v danej chvíli pociťujeme, našich myšlienok a túžob. To je láska opísaná v 1Kor 13, 4-7: “Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávostí, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží“. To je láska, ktorá nekladie podmienky typu: „budem ťa milovať, ak sa staneš ...začneš...urobíš“ a pod. Teda nezávisle od toho, ako veľmi mi ukrivdíš, nespravodlivo odsúdiš, dokonca zradíš, ja ťa budem milovať. To nie je, berúc vec ľudsky, možné dokázať vlastnými silami. Ale podporovaný Božou milosťou sme schopní ovládať náš odpor a urobiť správne rozhodnutie: “chcem ťa milovať takého, aký si.“

Kostol interier„Sľubujem, že ti budem verný (vernou)“

Vernosť je postoj realizovať život so svojím manželským druhom, nezávisle od okolností. Je to tak ako v prípade dvoch horolezcov. Keď lezú v horách, navzájom sa istia, pretože vedia, že jeden bez druhého nie sú schopní dosiahnuť vrchol. Sú si navzájom potrební. Ak sa teda jeden z nich dopustí omylu a spadne do priepasti, môže stiahnuť so sebou druhého a takto spolu zahynú.

Neveru obyčajne spájame so sexuálnou neverou, ale tá je len poslednou fázou nevery, ktorá sa fakticky začína oveľa skôr. Keď totiž začíname uznávať niečo za dôležitejšie alebo rovnocenné manželskému partnerovi, je to prvá etapa nevery. Manželský partner sa dostáva do úzadia.

Druhou etapou nevery je zvyčajne uznávanie iných osôb za prinajmenšom rovnocenných manželskému partnerovi. Naviazanie sa na priateľov, zaoberanie sa deťmi, návšteva a starostlivosť o rodičov môžu byť dobrými príkladmi. Samozrejme môžeme mať priateľov, máme sa starať o deti a rodičov, zvlášť ak sú chorí, alebo nie sú schopní postarať sa o seba. Avšak nemôžeme kôli tomu zanedbávať svojho partnera. Rozvoj spoločnej lásky je prvoradý.

„Sľubujem, že ťa budem ctiť“

Slovo úcta sa už takmer vytratilo. Skôr patrí do slovníka našich starých rodičov. Skutočná láska však vyrastá z úcty. Nemôžem mať niekoho rád, koho si nevážim, kto pre mňa nič neznamená. Jedine úcta ma môže viesť k zrelému rozhodnutiu, že s týmto človekom chcem ísť celým životom. Tak si ho vážim, že túžim byť čo najviac v jeho blízkosti. Teda jednou z dôležitých úloh obdobia známosti je prehlbovanie vzájomnej úcty, objavovanie vnútornej krásy partnera (tá vonkajšia sa rýchlo obkuká a stráca), pre ktorú ho obdivujem. Keď sa dnes mladých ľudí spýtate, ktorá vlastnosť je pre manželstvo najdôležitejšia, tak na jedno z prvých miest uvedú toleranciu. Tú si ale nesľubujú - prečo? Správna tolerancia je totiž prirodzeným ovocím úcty. Čím väčšiu úctu k niekomu máme, tým viac sme schopní a ochotní ho tolerovať. Koho si nevážim, s tým sa mi žije ťažko!

„Že ťa nikdy neopustím“

Tieto slová znamenajú rozhodnutie na celý život. Je to akoby vstup do situácie bez východiska: niet návratu - ostáva jedine vernosť do konca života. Takéhoto rozhodnutia nie sú schopní ľudia slabí, nestáli či nezodpovední. Jedine osoby, ktoré predpokladajú takúto situáciu, sú schopné vytrvať v manželstve napriek niekedy i veľmi ťažkým okolnostiam. Niektorí hovoria, že manželstvo nie je vecou pre zmäkčilých ľudí. Ak teda Kostol interierniekto pred vstupom do manželského zväzku predpokladá, že ak im to nevyjde, tak sa rozídu, nemá vôbec uzatvárať sviatosť manželstva. To totiž diskvalifikuje túto osobu. V živote bývajú ťažké chvíle, konflikty, krízy ... to je niečo normálne. Nikto nie je schopný tomuto sa vyhnúť. Nezávisle od veľkosti skúšok, či ťažkostí, žiadna okolnosť neoprávňuje manželov pripustiť možnosť rozvodu. Rozvody totiž v katolíckej cirkvi neexistujú. Hovorí sa o uznaní manželstva neplatného od začiatku, ale to nie je to isté, čo rozvod. Existovala totiž okolnosť (obyčajne skrývaná niektorým zo snúbencov), ktorá predstavovala rozlučujúcu prekážku. A teda napriek svadbe a slávnostnému zasnúbeniu, manželský zväzok medzi tými dvoma nenastal. Teda žiadna situácia nie je schopná rozlúčiť manželov, jedine smrť. Ani zrada, ktorá je vo svojej podstate čímsi tragickým, neoprávňuje manželov, aby sa rozviedli. Podobne choroba, nech by bola akákoľvek, či podľahnutie alkoholu alebo hocijaká iná neresť. V tomto je potrebné pochopiť rolu odpustenia. „Že ťa nikdy neopustím“ môže znamenať nielen fyzický rozchod, ale aj rozchod duší. Možno dokonca s niekým bývať, spať v jednej posteli a byť pre neho cudzou osobou. Sme teda povinní starať sa o duchovné puto, nielen o telesné.

„Tak mi Pán Boh pomáhaj“

Sobáš v kostole obsahuje v sebe povolanie Boha za svedka. Samotný tento fakt rozhoduje o váhe udalosti, ktorá sa odohráva. To je obrovským privilégiom. Božia prítomnosť nie je náhodná, pretože Boha sme sami pozvali. Vieme, že bez neho nie sme schopní dodržať vernosť uzatváranej manželskej zmluvy. Práve preto manželstvo nemôže byť vecou čisto ľudskou. Potrebujeme Boha. On počas uzatvárania sviatostného manželského zväzku sľubuje manželom svoju stálu prítomnosť. Prosba o Božiu pomoc je výrazom našej viery. Uznávam totiž existenciu Boha a jeho rolu v mojom živote. Robím to nielen prostredníctvom vnútorného faktu, ale nahlas, často do mikrofónu, aby to všetci prítomní pri sobáši mohli počuť. Takto vyznávam vieru a hlásam ju iným.

spracovala: Bibiána Želisková



line
line

Diskusia


forum 01.07.2008: admin, Diskusia k článku "Obsah manželského sľubu"



rightend