Ako to bolo s manželstvami kedysi

Monogamné manželstvo sa v Európe presadilo v období ranného stredoveku. V Čechách sa o jeho uplatnenie zaslúžil knieža Břetislav, prvý z českých panovníkov, ktorý si uvedomil spločenský a mravný význam manželstva. I keď sa v tejto dobe stav panenstva a panictva v hierarchii kresťanských hodnôt oceňoval viac než manželstvo, uznala cirkev na konci 12. storčia manželský zväzok za jednu zo siedmych sviatostí.

Manželstvo ako sobášna politika

Lekári sa v stredoveku s posmechom vyjadrovali o láske ako o chorobe, ktorú je potrebné liečiť. Snáď preto nebola svadba po mnoho storočí spájaná s citmi. V kruhoch panovníkov a vysokej aristokracie býval sobáš výlučne spájaný s politickou otázkou dynastie, išlo teda o sobášnu politiku. Albrecht von Eybs v Norimberskej knihe z roku 1472 píše: „Vďaka nej sa budujú, udržiavajú a zúrodňujú majetky, zabúda sa na spory a nepriateľstvá, utužujú sa príbuzenské vzťahy medzi cudzími osobami a to prináša osoh celému ľudskému pokoleniu.“ Z histórie sú nám známe mnohé manželské zväzky, ktoré boli uzatvorené výlučne z rozumu a vlasteneckej povinnosti.

Ešte pred niekoľkými storočiami boli uplakané a manželstvom rozčarované nevesty utešované tým, že „láska sa dostaví neskôr“, ale nie vždy sa tak stalo. Až medzi dvoma svetovými vojnami sa začalo na manželstvo pozerať ako na logické vyvrcholenie lásky.

Vek snúbencov pri uzatváraní manželstva

Dohody a uzatváranie manželského zväzku v rannom detstve sa týkali predovšetkým panovníkov a vysokej šľachty. Cisár Karol lV. ako je nám známe, sa staral o rozširovanie územia svojej ríše prostredníctvom vlastných manželstiev a podriadil tomu i zväzky svojich detí. Sám uzavrel štyri manželstvá, pričom jeho novomanželka nikdy nemala viac ako dvadsať rokov.

Až do polovice 19. storočia sa muži zo stredovekej aristokracie ženili krátko po dosiahnutí plnoletosti. Toto pravidlo platilo predovšetkým v početných rodinách pre dedičov rodu. Šľachtické dcéry sa vydávali veľmi mladé, stačilo nájsť ženícha, ktorý spĺňal požiadavky rodičov a svadba sa mohla konať.

V meštiackom prostredí vzhľadom k povinnosti “hmotnej zábezpeky“, sa muži zriedka ženili pred tridsiatkou. A kedže bolo spoločensky žiadúce, aby sa deva vydávala čo najmladšia, vekový rozdiel medzi manželmi býval podstatne väčší ako dnes. V praxi to značilo, že k sobášu pristupovali dvadsať ročné devy. Zväčša si nemohli vyberať - až do 18. storočia platilo u privilegovaných vrstiev: „ alebo sobáš, alebo kláštor.“ V porovnaní s mestom sa ľudia na vidieku vydávali a ženili mladší. Všeobecne však platilo, že sobáš sa uzatváral vo veku dospelosti. Až v období humanizmu sa dospelosť určovala podľa zrelosti druhotných pohlavných znakov - chlapci sa za dospelých považovali vo veku 16 - 18 rokov, dievčatá vo veku 14 - 16 rokov. Hranice „plnoletosti“ sa však postupom času zvyšovali. Podľa rakúskeho zákonníka z roku 1811 bol človek plnoletý v dvadsiatichštyroch rokoch. Paradoxné však bolo, že k uzatvoreniu manželstva stačil súhlas rodičov alebo zákonných zástupcov, vek nezohrával veľkú úlohu.

spracovala: Bibiána Želisková