Túto, časom osvedčenú tradíciu priniesli do Ameriky rovnakí ľudia, ktorí tejto krajine venovali Sochu slobody a bozk plný nespútanej vášne. Niekedy v 14. storočí francúzski milovníci večernej zábavy začali svadobnú oslavu považovať za miesto mimoriadneho sústredenia ‚šťastia“ a tak začali ženícha a nevestu oberať ako vianočný stromček od čokoládových kolekcií. Každý zo svadobných hostí túžil mať aspoň kúsok šťastia novomanželov a tak nakoniec nevesta odhodila svoj podväzok len preto, aby sa zbavila neželanej pozornosti. V súčasnosti v niektorých krajinách venuje snúbenec svojej vyvolenej podväzok vydatej ženy, čo mu má na oplátku zabezpečiť manželkinu vernosť. Dnes je podväzok odhadzovaný medzi slobodných mladých mužov na svadobnej hostine. Kto tento podväzok chytí, pôjde „do chomúta“ ako ďalší v poradí.

Odhodenie podväzku, rovnako ako odhodenie svadobnej kytice sa môže odohrať ešte pred rozkrojením torty, alebo na konci svadobnej hostiny, pri odchode nevesty a ženícha z miesta oslavy. Odhodenie podväzku obyčajne nasleduje po odhodení kytice, aj keď sa nájdu aj takí, čo dávajú prednosť opačnému poradiu.

Tradičné odhodenie podväzku sa odohráva v prítomnosti všetkých slobodných mužov na svadobnej hostine, ktorí obklopia nevestu sediacu na stoličke. Ženích diskrétne poodhalí podväzok zakrytý na pravej nohe nevesty tesne nad kolenom, zvlečie ho rukou, nie zubami a hodí do davu prítomných mládencov.

Je tu aj možnosť, že si nevesta zvlečie podväzok sama a podá ho ženíchovi na odhodenie do davu čakajúcich. Šťastlivec, ktorý podväzok chytí, býva obyčajne postavený pred objektív svadobného fotografa, aby jeho úlovok zvečnil. Zároveň má možnosť zatancovať si s dievčaťom, ktoré chytilo odhodenú svadobnú kyticu. Svoj „úlovok“ jej môže pred tancom navliecť pod koleno ľavej nohy.

autor: M. P.