V začiatkoch prenikania kresťanstva na územie dnešného Škótska a Írska sa zväzovanie rúk stalo prechodnou formou verejných zásnub v oblastiach bez trvalo prideleného kňaza. Snúbenci po ňom vo vhodnom čase uzavreli cirkevný sobáš v kostole. Tento obrad dal tiež vzniknúť známej anglickej fráze „tying the knot“ (našinec dáva hlavu do chomúta)
Zväzovanie rúk bývalo bežnou súčasťou svadobného obradu v období Rímskej ríše. Keď začiatkom 16. storočia anglický kňaz a jeden z významných spolupracovníkov na prvom preklade celej Biblie do angličtiny Myles Coverdale napísal The Christen State of Matrymonye (O manželstve medzi kresťanmi), zväzovanie rúk bolo stále využívané dokonca aj niekoľko týždňov po oficiálnom svadobnom obrade.
Medzi historické príklady použitia tohto rituálu v zmysle manželstva „na rok a deň“ patria zásnubné zväzky uzatvorené pri konaní každoročnej slávnosti Lughnasadh 1. augusta v Írskom meste Telltown.
V súčasnosti zväzovanie rúk ako formu verejných zásnub praktizujú mnohí prívrženci novopohanských náboženských skupín (wicca, druidizmus) v západnej Európe. Takto uzavretý partnerský zväzok potom môže platiť rok, po celý život a niekedy aj „na večnosť“.
Pre tento zásnubný obrad neexistuje jednotná forma. Snúbenci ho môžu vykonať v prítomnosti sobášiaceho ale aj bez neho. Rovnako pri ňom môžu ale nemusia použiť
prstene, ale obyčajne si ponechávajú stužku, ktorá bola pri tomto obrade použitá. Po skončení obradu niektoré páry preskočia metlu alebo malý oheň.
Právna platnosť takto uzavretého manželstva je v rôznych štátoch rozličná. Snúbenci môžu po čase potvrdiť svoje rozhodnutie občianskym svadobným obradom. K obradu existuje aj analogické „rozviazanie rúk“, ktoré je však viac novodobou inováciou.