Áno, ak má niekto vzťah tak dlho, že si ani neuvedomuje čas a už ani netuší aké to bolo na začiatku, vtedy pochopí,  že je treba niečo urobiť. S mojou polovičkou som sa zoznámila v šestnástich s tým, že som ho v živote nikdy nevidela a ani som netušila o koho sa jedná. No on vedel o mne všetko, čo sa dalo a stretával ma takmer každý deň. Tak som si ho konečne všimla až vtedy, keď nás zoznámila jeho neter. Ona bola moja spolužiačka a teraz je to nepodstatné. Náš vzťah bol, aj je stále pekný, aj keď sme prežili mnoho zlého a pár krát to bolo aj na rozchod, ale prežili sme a na zlé si ani nespomenieme. Naopak toho krásneho bolo omnoho viac, spoločné dovolenky každý rok, rodinné akcie atď.... Po piatich rokoch sme sa rozhodli zdielať spoločné bývanie, ktoré sme si vybudovali sami a aj keď je malinké, je to naše hniezdočko. Ale aby som sa dostala k podstate môjho príbehu, bolo to takto.

Nikdy som ho nepožiadala o ruku, ja som na to príliš nemoderná a radšej som poslušne čakala, kedy to urobí on, lenže nestalo sa, až kým som to nevymyslela ja a tak aby to napadlo jeho. Mám super kamošku, ktorá odišla pracovať do zahraničia, nemali sme teda veľa možností sa stretávať a tak som sa rozhodla, že odcestujem a spolu si užijeme celé dva týždne, budeme mať čas prebrať všetky veci, ktoré sme nestihli doma. Drahý samozrejme, aby dokázal, aký je super partner, nezdráhal sa, ani mi nič nevyčítal a sám ma odviezol na letisko. Keď sme sa lúčili, iba jemne som naznačila, že by ma mohlo čakať prekvapenie, keď sa vrátim a že nechám na ňom, aké to bude (darčeky si vyberám sama aj na vianoce, tak preto). Ja som sľúbila tiež nejaký darček a odišla som (chcem podotknúť, že nikdy sme neboli od seba dlhšie ako dva dni). Nevedela som či to zvládneme a aj keď po týždni počas telefonátu mi povedal, nech si vybavím odlet skôr, povedala som nie. A pravdu povediac, asi by som v tej chvíli aj odišla, strašne mi chýbal, boli sme od seba tak ďaleko. No nič, snažila som sa využiť čas a hlavne ho tráviť čo najviac s kamarátkou. Prišiel čas odchodu a bola som pripravená, že opäť sa nič z prekvapenia nebude konať a dostanem možno tak bombonieru. Môj let bol naplánovaný na skorú rannú hodinu a tak som celý čas v lietadle prespala, našťastie bolo poloprázdne a tak každý pasažier mal aspoň dve sedadlá. Zobudila som sa až na Slovensku a celá rozospatá pomaly odchádzala do príletovej haly a ešte kým som počkala na batožinu, no trvalo to večnosť. Keď som vyšla von, stálo tam kopec ludí, ktorí čakali na svojich známych. V tom som ho zbadala, mal v ruke kvet a obrovský úsmev na tvári. Ja som sa nezmohla na nič, od radosti, že ho opäť vidím mi zvieralo hrdlo a okrem ahoj a jedného malého bozku som sa na nič iné nezmohla. Zobrala som si kvet, pekne ma privítal a pobrali sme sa na parkovisko. Išli sme veľmi pomaly a opatrne, nechápem, bola to taká chvíľka ticha a napätia. Stále sa nič nedialo, už sme boli na diaľnici a začal sa na mňa intenzívne pozerať. Potom niečo hľadal vo vrecku a nakoniec vybral maličký balíček a podával mi ho do rúk so slovami, či by som si ho zobrala za muža, hlas mu znel tak zvláštne, ale určite si bol istý tým, čo chcel povedať. Najskôr som tomu neverila ani neviem prečo, začala som plakať ako dieťa a nakoniec som povedala áno (teraz tiež nestíham utierať slzy).

Takže moje zásnuby prebehli po osem a pol roku, v aute za asi 160 kilometrovej rýchlosti a aj napriek tomu, že to trvalo takmer večnosť a museli sme byť od seba dlho, aby sme pochopili ako veľmi sa milujeme, bola najromantickejšia chvíľka v mojom živote a určite na ňu nikdy nezabudnem. Dnes sa nás pýtajú kedy bude svadba a hneď si aj odpovedajú, že jeden by mal odísť aspoň na týždeň a bude aj svadba. Máme aj malé tajomstvo, plánujeme bábätko a ja dúfam, že sa nám to aj podarí, pretože čas tak strašne uteká...