Keď som mala dvanásť, bola som na tábore. Vedúci nám na konci chceli urobiť super rozlúčkový večer, na ktorý nezabudneme a zavolali tam jednu cigánku, ktorá nám mala veštiť. Smiali sme sa tomu, boli sme len deti. Veštenie nás nezaujímalo.

Keď som prišla na rad, dosmiala som sa. Milá veštica mi pozrela na dlaň a do očí a spustila. Vedela, že som si v detstve zlomila nohu, vedela, na akú strednú školu by som chcela ísť, dokonca mi poradila, že mám ísť na vysokú, vraj neoľutujem. Avšak zašla až do - pre mňa vtedy ďalekej - budúcnosti. Popísala mi môjho "osudového". Vysoký, tmavé vlasy a tmavohnedé oči. A bude sa volať Maroš...

Večer sme sa s kamarátkami odušu na tom rehotali. Vraj Maroš s tmavohnedými očami. Vôbec sa mi nepáčili chlapci takého typu, akým mal byť tento Maroš. V skrinke mi viseli plagáty sladkých blondiačikov s modrými očami zo skupiny Westlife.

Vyrástla som a na "vešticu" som úplne zabudla. I na jej veštbu. Žiadneho Maroša som nepoznala, tak mi to vôbec nenapadlo.

Mala som sladkých sedemnásť, bolo leto pred maturitným ročníkom a mala som pocit, že svet je gombička. Letné večery som si krátila korčuľovaním. Diskman na ušiach a išlo sa. V jeden večer som bola strašne nervózna a nevedela som prečo. Korčuľovala som sa po tichej uličke, v duchu rozjímajúc nad životom, nevšímajúc si okolie. Moja chyba.

Z bočnej uličky totiž vyletel chlapec na bicykli a rovno do mňa! On spadol z bicykla, ja som som sa pogúľala po zemi. Au, nechcite vedieť podrobný opis všetkých zranení. Po pár sekundách som si bolestivo uvedomila, že žijem. Bola som samé jaj, ach a au. A v duchu som preklínala toho idiota, čo ma zrazil.

"Ten idiot" sa o chvíľu pri mne objavil s tým, či nepotrebujem pomoc, či som v poriadku. Správne nazúrená som mu vynadala bez toho, aby som na neho pozrela. Obzerala som si rozbité kolená, ošúchané ruky a podobne... Ale on sa zrazu zasmial. A ja som na neho neveriacky pozrela... V okamihu sa prestal smiať a ospravedlnil sa. Zamračená som sa opatrne postavila a premerala si pohľadom môjho "šialeného cyklistu". Vysoký, tmavovlasý a tmavé oči. A všimla som si aj jeho odreniny a zranenia. V duchu som sa uškrnula. Aspoň aj on mal nejaké oškreniny, nielen ja. Chcel ma odprevadiť domov, čo som hrdinsky odmietla. Ale keď som si uvedomila, že sa ledva hýbem a stále mám na nohách korčule, rozmyslela som si to. Rýchlo si odniesol bicykel domov (býval o ulicu ďalej) a kázal, že mám na neho čakať. Tak som sa posadila do trávy a čakala som. O pár minút sa vrátil a chlapsky ma vzal do náručia a celú cestu niesol. Mala som čo robiť, aby som sa nečervenala... Pred domom ma zložil a po tisícikrát sa ospravedlňoval, že to bola jeho chyba. Iba som prikyvovala a nevedela sa dočkať, kedy vypadne. Keď zmizol za rohom, vydýchla som si. Odkrivkala do izby a nechala som mamu, nech ma ošetruje. Na jej otázky som odpovedala krátkymi jednoslovnými vetami. Nechala to tak a zabudli sme.

Aké bolo moje prekvapenie, keď sa o pár dní objavil pred našou bránkou s kvetom v ruke (ktorý ukradol susede zo záhrady, ako sa mi neskôr priznal) a s pozvaním na zmrzlinu. Odmietala som s argumentom, že som zranená, čo určite sám dobre vie. Nedal sa odbyť, vraj ma bude nosiť na rukách. Zasmiala som sa nad jeho tvrdohlavosťou a nakoniec som prikývla. Ale šla som po vlastných. Dozvedela som sa, že sa volá Majo, že je prvák na vysokej škole v Bratislave a študuje marketing. Zistila som, že rozhovor s ním ma baví... Bol vtipný, inteligentný... Zaujal. Lízajúc vanilkové zmrzliny (naša obľúbená) sme sa vracali domov. Vymámil si odo mňa sľub, že zajtra pôjdeme zase. Povedala som mu áno. A akonáhle sa v tej sekunde, čo som to vyslovila, na mňa usmial, bola som stratená. Nevedela som sa dočkať ďalšieho dňa. To som ešte nevedela, čo sa stane.

Sedeli sme na lavičke pri zmrzlinovom stánku a bavili sa, keď k nám pristúpil jeden chalan, zrejme jeho kamarát. A oslovil ho: "Ahoj, Maroš." V tej chvíli som zamrzla a blúdila v spomienkach. Tá veštica na tábore... Predsa len mala pravdu. Celou cestou späť som bola ticho a premýšľala som, ako je to možné. Nikdy som na také veci neverila... Podozrivo ma sledoval a pýtal sa, čo sa deje. Iba som pokrčila plecom s tým, že som unavená. Rozlúčili sme sa a odišiel domov. Večer mi pípala SMS-ka. Napísal mi, že dúfa, že ho nebudem pokladať za blázna, ale zamiloval sa do mňa. A chcel by ísť so mnou na oficiálne rande, nielen na zmrzlinu. Kým som písala to jedno slovíčko, srdce mi bilo ako zvon... pre neho. A bije mi pre neho doteraz...

Brali sme sa presne o dva roky. Ešte aj teraz ho mám pred očami, kľačiaceho s prosebným pohľadom v tmavých očiach. Až po svadbe som sa mu s "veštbou" priznala. Že je podľa nej môj osudový muž. Môj Maroško sa usmial a povedal: "ja som vedel, že si môj osud od prvej chvíle, od tej našej zrážky."

Teraz, po piatich rokoch od svadby, čakáme chlapčeka, ktorý sa bude volať po ockovi. A s Marošom sa smejeme pri každej pripomienke našej "nehody", ktorú si samozrejme naši priatelia v tom dobrom slovazmysle nevedia odpustiť...