Kamarátka ma zavolala do kasární, že ide za priateľom. Keď sme tam prišli, dala si ho zavolať. Kým sme čakali, zbadala som toho svojho. Najprv sme sa len na seba pozerali a až po čase sme sa odhodlali na prvý rozhovor. Nakoniec tých rozhovorov bolo viac. Keď mali ísť do civilu, ešte stále sme sa stretávali a po čase ma požiadal o ruku. Bolo to nádherné - mama, sestra a aj otec plakali. Ani ja som nebola iná. Najprv som sa držala ale potom som spustila taký plač, že sa to nedalo vydržať. Boli to však slzy šťastia. Už viac ako rok sme zasnubení a na budúci rok sa budeme brať. Som šťastná.