Nikdy by ma nenapadlo, že práve...
Ako to začalo
:-)
Obaja sme už dááávno-dááávno o existencii toho druhého vedeli, nakoľko je dlhoročným kamarátom môjho (už teraz) švagra - vyrastali v jednom paneláku. Sem-tam som o ňom čo-to začula, ale neboli to práve najlichotivejšie slová, takže jeho povesť bola jednoznačne nastavená - sukničkár.
Ani som sa o neho nezaujímala, keďže je medzi nami 10-ročný rozdiel. A ani by som si vo svojich napr. 16. - 17. rokoch nevedela predstaviť vzťah s o 10 rokov starším mužom.
Mala som 2 vážnejšie vzťahy, teda aspoň to tak vyzeralo. Až prišiel február 2007 a ja som začala pracovať (9 mesiacov po maturite, takže som mala 20 rokov) v jednej firme ako sekretárka. "On" vo firme tiež pracoval. Keď som ho zbadala, hneď som vedela, o koho ide. Som si pomyslela "no, slááávny sukničkár"....on ma samozrejme nespoznal, naposledy ma videl ako 14-ročnú na sestrinej svadbe. Až moji kolegovia, ktorí zas poznali môjho švagra (voľakedy tiež pracoval v tej firme), mu pripomenuli, kto vlastne som.
Čoraz častejšie mi začal lichotiť, baliť ma a tak.....a priznám sa, napriek jeho povesti mi to nebolo nepríjemné, ba čo viac, páčilo sa mi to :-) A pri rozhovoroch s ním som cítila, že je v ňom niečo, čo som u iných nenašla. Raz si vypýtal moje tel. číslo - dala som mu ho, ale bola som si istá, že mi aj tak nezavolá. Aj preto, pretože v tom istom roku v marci odchádzal z firmy. Čiže mesiac po mojom nástupe. Tak som si pomyslela, že na mňa aj tak zabudne. No raz, keď prišiel do firmy ešte pre nejaké papiere, sa ma spýtal, že kedy pôjdeme na rande. Povedala som mu, že však on má moje číslo, tak prečo sa mňa pýta. A on na to, že "no počkaj, večer ti bude zvoniť mobil".... ja som si pomyslela no jasnééééé, určite....naozaj som mu ani potom neverila, že mi zavolá....a hľa, večer mi na displeji svietilo neznáme číslo ;-) Tak sme si to rande teda dohodli. Potom nasledovali ďalšie a ďalšie schôdzky.....mojej mamine sa to pochopiteľne nepáčilo, nakoľko aj jej bolo povedané, že "bacha na neho, lebo tvoju dcéru len využije a potom odkopne".
Ja som to napriek všetkým rečiam riskla. Chodievali sme často do kina, na kúpaliská, bolo nám spolu dobre. Mala som síce obavy, ako dlho nám to vydrží a či to bude vôbec dlhšie ako mesiac. No on mi tvrdil a viackrát mi povedal, že ak o nejakú babu má naozaj vážny záujem, tak sa nefláka a nepodvádza. Tak som sa mu snažila veriť a dúfať, že to tak naozaj je. A hľa - "oficiálne" sme spolu od 7.mája 2007 :-)
Naša prvá spoločná dovolenka v auguste 2007 dopadla nad moje očakávania :-) Boli sme na gréckom polostrove Chalkidiki a mali sme sa supeeeer :-) Ale mesiac po našom návrate sa stalo niečo, čo nám obom úplne zmenilo a otočilo život. V septembri 2007 mal vážnu autonehodu, pri ktorej nechýbalo veľa a skoro prišiel o život, 2krát ho oživovali, necelé 2 týždne bol v umelom spánku, nevedeli sme čo s ním bude, keď sa preberie, či bude v poriadku. Mal otvorenú zlomeninu ľavej stehennej kosti, zlomených 7 rebier, krvácanie do pľúc (následne operácia pľúc). Keď bol tie necelé dva týždne na ARE v umelom spánku, každý deň alebo aspoň každý druhý, som chodila za ním, prihovárala sa mu, aby ma počul a vedel, že som pri ňom. Zo začiatku to bolo veľmi ťažké, vidieť ho v takom stave, nevedieť mu pomôcť. Znášala som to dosť zle, ale nakoniec som si povedala, že však ja musím byť silná a dokázať mu, že ma to nezloží. Lekári mu spočiatku nedávali veľkú šancu na prežitie, povedali mi do očí, že mu dávajú 10 %, že prežije. To bolo veľmi kruté. Ale lekári si len plnili svoju povinnosť, museli nás s vážnosťou situácie oboznámiť. Ale dodali, že má šťastie, lebo je mladý, má dobrú kondíciu aj organizmus a vidieť na ňom, že bojuje....aj keď v umelom spánku, ale nevzdáva to....podotkli, že asi má pre koho bojovať....
Po tých necelých dvoch týždňoch ho začali preberať, zo začiatku sme sa na ňom všetci smiali, lebo trepal hlúposti, keďže bol omámený z tých liekov....postupne sa zotavil, no z ľavého lýtka mu museli doslova "vydlabať" nervy a mäso, nakoľko v dôsledku toho, že mu hneď po nehode k zlomenej stehennej kosti vložili klin, dostal infekciu, tak mu tým vydlabaním nervov a mäsa nohu vlastne zachránili....na lýtko mu spravili plastiku kože....ale na nohe mu aj tak zostali trvalé následky - v dôsledku toho, že sa vlastne dlho-dlho čakalo na to, aby sa mu tá stehenná kosť zrástla, členok sa mu "zdeformoval"....kým sa kosť nezahojila, ďalšia operácia iného druhu neprichádzala do úvahy. Tak sa muselo čakať a čakať. Koncom marca 2009 mu ten klin vybrali (v jednej nemenovanej nemocnici - dodnes mám na nich ťažké srdce), na druhý deň ho bez slov a RTG vyšetrenia poslali domov. Keď som ho zbadala, zľakla som sa, pretože na stehne mal podozrivú, dosť veľkú hrču. Na to mu v nemocnici nič nepovedali. Po pár dňoch sa nám to už zdalo čudné, že tá hrča stále nezmizla, tak zašiel ku chirurgovi, ten mu bez RTG vyšetrenia, bez všetkého, len na základe hmatu povedal, nech si kúpi lioton gél a do 2 týždňov hrča ustúpi. Kašlal na lioton gél, chvalabohu. Vypýtal sa na RTG a keď mi potom volal, myslela som, že dostanem infarkt. Oznámil mi, že to nie je žiadna hrča, ale opäť zlomená stehennákosť. Mne aj bolo divné, že ten klin vybrali aj napriek tomu, že kosť nebola zrastená/zhojená, lekár to odôvodnil tým, že mu ho organizmus ďalej nechce prijať. Takže sme zašli za iným lekárom do inej nemocnice, ten ho ešte v júni 2009 operoval, vložil znova klin (už iný samozrejme a už aj so skrutkami, nakoľko prvý klin nebol ničím istený - ale hlavná vec, že v papieroch to bolo napísané). V priebehu jedného roka sa mu kosť zahojila :-) No a potom sme mohli začať s plánovaním ďalšej operácie - členka. Bol už tak veľmi zdeformovaný, až som sa bála, že sa s ním už nebude dať nič robiť. Veď v takom stave ten členok predsa nemohol zostať. Od januára 2011 sme začali navštevovať iného chirurga, zasa v inej nemocnici, na rad prišli všelijaké vyšetrenia, 3krát mu preložili termín operácie, až v júni 2011 nastal deň, keď mu členok "zreparovali". Takže sa dá povedať, že cca pred pol rokom sa dal do poriadku. Bola to veľmi dlhá a únavná cesta, ale väčšími-menšími ťažkosťami sme ju zvládli.
Od 7. mája 2009 nosím snubný prsteň a od júna 2010 žijeme v jednej domácnosti :-) Skôr o svadbe bohužiaľ nemohla byť reč, nakoľko zdravie môjho drahého bolo prednejšie.....Tento rok sme už plánovali bábätko, to bolo pre nás prednejšie ako svadba, ale osud to zariadil inak a na bábo si ešte musíme počkať. Tak sme sa rozhodli, že nech je budúci rok teda svadba a potom môže prísť na rad vysnívané dieťatko :-)
Prešli sme si za tých 5 rokov, čo sme spolu všeličím, no naša cesta k úplnému šťastiu sa pomaly, ale isto blíži. Tak nám držte palce, aby to všetko vyšlo :-)
Ani som sa o neho nezaujímala, keďže je medzi nami 10-ročný rozdiel. A ani by som si vo svojich napr. 16. - 17. rokoch nevedela predstaviť vzťah s o 10 rokov starším mužom.
Mala som 2 vážnejšie vzťahy, teda aspoň to tak vyzeralo. Až prišiel február 2007 a ja som začala pracovať (9 mesiacov po maturite, takže som mala 20 rokov) v jednej firme ako sekretárka. "On" vo firme tiež pracoval. Keď som ho zbadala, hneď som vedela, o koho ide. Som si pomyslela "no, slááávny sukničkár"....on ma samozrejme nespoznal, naposledy ma videl ako 14-ročnú na sestrinej svadbe. Až moji kolegovia, ktorí zas poznali môjho švagra (voľakedy tiež pracoval v tej firme), mu pripomenuli, kto vlastne som.
Čoraz častejšie mi začal lichotiť, baliť ma a tak.....a priznám sa, napriek jeho povesti mi to nebolo nepríjemné, ba čo viac, páčilo sa mi to :-) A pri rozhovoroch s ním som cítila, že je v ňom niečo, čo som u iných nenašla. Raz si vypýtal moje tel. číslo - dala som mu ho, ale bola som si istá, že mi aj tak nezavolá. Aj preto, pretože v tom istom roku v marci odchádzal z firmy. Čiže mesiac po mojom nástupe. Tak som si pomyslela, že na mňa aj tak zabudne. No raz, keď prišiel do firmy ešte pre nejaké papiere, sa ma spýtal, že kedy pôjdeme na rande. Povedala som mu, že však on má moje číslo, tak prečo sa mňa pýta. A on na to, že "no počkaj, večer ti bude zvoniť mobil".... ja som si pomyslela no jasnééééé, určite....naozaj som mu ani potom neverila, že mi zavolá....a hľa, večer mi na displeji svietilo neznáme číslo ;-) Tak sme si to rande teda dohodli. Potom nasledovali ďalšie a ďalšie schôdzky.....mojej mamine sa to pochopiteľne nepáčilo, nakoľko aj jej bolo povedané, že "bacha na neho, lebo tvoju dcéru len využije a potom odkopne".
Ja som to napriek všetkým rečiam riskla. Chodievali sme často do kina, na kúpaliská, bolo nám spolu dobre. Mala som síce obavy, ako dlho nám to vydrží a či to bude vôbec dlhšie ako mesiac. No on mi tvrdil a viackrát mi povedal, že ak o nejakú babu má naozaj vážny záujem, tak sa nefláka a nepodvádza. Tak som sa mu snažila veriť a dúfať, že to tak naozaj je. A hľa - "oficiálne" sme spolu od 7.mája 2007 :-)
Naša prvá spoločná dovolenka v auguste 2007 dopadla nad moje očakávania :-) Boli sme na gréckom polostrove Chalkidiki a mali sme sa supeeeer :-) Ale mesiac po našom návrate sa stalo niečo, čo nám obom úplne zmenilo a otočilo život. V septembri 2007 mal vážnu autonehodu, pri ktorej nechýbalo veľa a skoro prišiel o život, 2krát ho oživovali, necelé 2 týždne bol v umelom spánku, nevedeli sme čo s ním bude, keď sa preberie, či bude v poriadku. Mal otvorenú zlomeninu ľavej stehennej kosti, zlomených 7 rebier, krvácanie do pľúc (následne operácia pľúc). Keď bol tie necelé dva týždne na ARE v umelom spánku, každý deň alebo aspoň každý druhý, som chodila za ním, prihovárala sa mu, aby ma počul a vedel, že som pri ňom. Zo začiatku to bolo veľmi ťažké, vidieť ho v takom stave, nevedieť mu pomôcť. Znášala som to dosť zle, ale nakoniec som si povedala, že však ja musím byť silná a dokázať mu, že ma to nezloží. Lekári mu spočiatku nedávali veľkú šancu na prežitie, povedali mi do očí, že mu dávajú 10 %, že prežije. To bolo veľmi kruté. Ale lekári si len plnili svoju povinnosť, museli nás s vážnosťou situácie oboznámiť. Ale dodali, že má šťastie, lebo je mladý, má dobrú kondíciu aj organizmus a vidieť na ňom, že bojuje....aj keď v umelom spánku, ale nevzdáva to....podotkli, že asi má pre koho bojovať....
Po tých necelých dvoch týždňoch ho začali preberať, zo začiatku sme sa na ňom všetci smiali, lebo trepal hlúposti, keďže bol omámený z tých liekov....postupne sa zotavil, no z ľavého lýtka mu museli doslova "vydlabať" nervy a mäso, nakoľko v dôsledku toho, že mu hneď po nehode k zlomenej stehennej kosti vložili klin, dostal infekciu, tak mu tým vydlabaním nervov a mäsa nohu vlastne zachránili....na lýtko mu spravili plastiku kože....ale na nohe mu aj tak zostali trvalé následky - v dôsledku toho, že sa vlastne dlho-dlho čakalo na to, aby sa mu tá stehenná kosť zrástla, členok sa mu "zdeformoval"....kým sa kosť nezahojila, ďalšia operácia iného druhu neprichádzala do úvahy. Tak sa muselo čakať a čakať. Koncom marca 2009 mu ten klin vybrali (v jednej nemenovanej nemocnici - dodnes mám na nich ťažké srdce), na druhý deň ho bez slov a RTG vyšetrenia poslali domov. Keď som ho zbadala, zľakla som sa, pretože na stehne mal podozrivú, dosť veľkú hrču. Na to mu v nemocnici nič nepovedali. Po pár dňoch sa nám to už zdalo čudné, že tá hrča stále nezmizla, tak zašiel ku chirurgovi, ten mu bez RTG vyšetrenia, bez všetkého, len na základe hmatu povedal, nech si kúpi lioton gél a do 2 týždňov hrča ustúpi. Kašlal na lioton gél, chvalabohu. Vypýtal sa na RTG a keď mi potom volal, myslela som, že dostanem infarkt. Oznámil mi, že to nie je žiadna hrča, ale opäť zlomená stehennákosť. Mne aj bolo divné, že ten klin vybrali aj napriek tomu, že kosť nebola zrastená/zhojená, lekár to odôvodnil tým, že mu ho organizmus ďalej nechce prijať. Takže sme zašli za iným lekárom do inej nemocnice, ten ho ešte v júni 2009 operoval, vložil znova klin (už iný samozrejme a už aj so skrutkami, nakoľko prvý klin nebol ničím istený - ale hlavná vec, že v papieroch to bolo napísané). V priebehu jedného roka sa mu kosť zahojila :-) No a potom sme mohli začať s plánovaním ďalšej operácie - členka. Bol už tak veľmi zdeformovaný, až som sa bála, že sa s ním už nebude dať nič robiť. Veď v takom stave ten členok predsa nemohol zostať. Od januára 2011 sme začali navštevovať iného chirurga, zasa v inej nemocnici, na rad prišli všelijaké vyšetrenia, 3krát mu preložili termín operácie, až v júni 2011 nastal deň, keď mu členok "zreparovali". Takže sa dá povedať, že cca pred pol rokom sa dal do poriadku. Bola to veľmi dlhá a únavná cesta, ale väčšími-menšími ťažkosťami sme ju zvládli.
Od 7. mája 2009 nosím snubný prsteň a od júna 2010 žijeme v jednej domácnosti :-) Skôr o svadbe bohužiaľ nemohla byť reč, nakoľko zdravie môjho drahého bolo prednejšie.....Tento rok sme už plánovali bábätko, to bolo pre nás prednejšie ako svadba, ale osud to zariadil inak a na bábo si ešte musíme počkať. Tak sme sa rozhodli, že nech je budúci rok teda svadba a potom môže prísť na rad vysnívané dieťatko :-)
Prešli sme si za tých 5 rokov, čo sme spolu všeličím, no naša cesta k úplnému šťastiu sa pomaly, ale isto blíži. Tak nám držte palce, aby to všetko vyšlo :-)
