Všetko sa to začalo veľmi veľkou náhodou. S mojou najlepšou kamarátkou sme sa jeden májovy večer rozhodli, že si povyrazíme na diskotéku. Všetko bolo úplne nevinné, kým mi nepovedala, že jej brat si pozval svojich kamarátov tiež na diskotéku. Ešte pred diskotékou som išla najprv k nim domov, aby sme si ešte pokecali a tak pod. Sedeli sme pri stole, ja som sa rozprávala s kamoškinou mamou za stolom v kuchyni. A vtedy zazvonil zvonček. Ja som bola úplne v pohode, jedného kamoša, ktorý mal prísť, som poznala už predtým, ale on bol skôr len taký "hanbľoš", taký utiahnutejší. No to som ešte nevedela, že príde ešte aj druhý... a prišiel. Počula som ako kamoškin brat Ľubo skričal: "čau Stano!", a ja som spozornela, nevedela som o koho ide, no zrazu sa spoza veľkých predsieňových dverí pomaličky ukazovali krásne chlapčenské dlhé nohy, potom už bolo vidieť aj tvár. A na tú tvár nemôžem dodnes zabudnúť! Bol to jeden najúžasnejší a najkrajší chlapec, akého som doteraz videla. Bol ako z rozprávky. Hneď pri vstupe ešte stihol poznamenať: "Oh, neviem či som zobral rovnaké ponožky?!", a to ma pobavilo. Mám totiž humor veľmi rada.
Prišli sme na diskotéku a sadli do jedného voľného boxu. Najprv sme sa navzájom nerozprávali, lebo sme sa ešte nepoznali, no on sa osmelil. Spýtal sa: "Ty si ich teta?" A ja na to: "Ako si na to prišiel, vyzerám až tak staro?" A on: "Nie, ale myslel som si to, keď si sa tak dobre rozprávala s ich mamou v kuchyni". No potom sme si všetko vyjasnili, zoznámili sme sa. 

Bola to najlepšia diskotéka v mojom živote. Pretancovali sme celú noc až do rána do štvrtej. Len my dvaja!! Tak okolo druhej nadránom sa ma spýtal, či mu dám pusu a ja, že "Áno"! Dala som mu pusinku, no len takú maličkú na ústa. Ale bola to najkrajšia pusa na svete. Išli sme sa potom prejsť vonku. Pamätám sa, že sa poriadne ochladilo. Objali sme sa a nežne sme sa rozprávali a bozkávali. Vymenili sme si hneď aj čísla. Keď sa diska skončila, išli sme ku kamoške domov. Ja som ostala u nich spať, no on musel ísť ráno domov.  Potom sme sa už nevideli. Nevedala som ako to s nami bude, že prečo sa nerozlúčil, vobec nič. Bola som zúfalá! V nasledujúci deň mi zavolal, spýtal sa ako sa mám a ospravedlnil sa, že sa so mnou ani nerozlúčil. Dali sme si schôdzku hneď v pondelok, keď mi skončí škola.

Toto všetko je jedna krásna rozprávka, jeden nádherný sen. Všetko sa to udialo 21.mája 2004. Tento rok to už budú 2 roky, čo sme spolu. A každým dňom si stále viac a viac chýbame, keď nie sme spolu. Dohodli sme sa, že sa zoberieme na budúci rok v júli. Dúfam, že sa mi to splní. Veľmi sa teším, že svoj život, svoju budúcnosť strávim s človekom, ako je môj Stanko.

MILUJEM ŤA, NAVŽDY TVOJA SIMONKA