Žiarlivosť sa vyskytuje vo všetkých vekových obdobiach. Je dôverne známa mužom ako i ženám. Vyskytuje sa i u najzaľúbenejších milencov a najspokojnejších manželov. Je veľkou výhodou, ak je chvíľková, keď hlboko neraní, nezneuctí, lebo sa dá ešte liečiť. Maličké prejavy žiarlivosti sú často dôkazom silnej lásky. Ak však ide o žiarlivosť chorobnú, vtedy ide o pocit menejcennosti. Pocit, že niekto je lepší, krajší, úspešnejší, uznávanejší. To pramení zo silného ega, pocitu vlastníctva, či mužskej ješitnosti. Ak však dôvod na žiarlivosť je, vtedy je skutočne opodstatnená. Ťažko totiž tolerovať fakt, že manželka je neverná, či priateľ uhýba s kolegyňou v práci. Ak je nevera častým spoločníkom už počas „chodenia“, je pravdepodobné, že sa za kratšiu či dlhšiu dobu udomácni i v manželstve. Už obdobie vzájomného spoznávania vytvára priestor pre nachádzanie vzájomnej úcty i prostredníctvom vernosti.

Dokážeme odpustiť?

Odpustiť sa dá prostredníctvom veľkej lásky. Láska je však predovšetkým rešpekt a dôvera. No nielen pred sebou, ale i pred tým druhým. Ak niekoho milujem, preberám zaňho plnú zodpovednosť. Zodpovednosť v láske, šťastí, naplnení. Ak však k strate dôvery dôjde, je dôvod na žiarlivosť?

Ak ide žiarlivosť bok po boku s neverou, čo bolo prv? Nevera či žiarlivosť? Ak je partner neverný, je dôvod na žiarlivosť, alebo sme žiarlili skôr ako prišla nevera? Začínať odznova je skutočne ťažké. Ak k nevere dôjde, niť sa pretrhne. Dilemou ostáva, čo s tým. Je veľkorysosť šancou? Nech je pravda akákoľvek, jedno je isté: „Ak strach o milovanú osobu pominie, žiarlivosť si nájde miesto niekde inde“.

autor: Bibiána Želisková