Práve zásnubná obrúčka patrí k najsilnejšiemu svadobnému dedičstvu západnej časti sveta, odkedy pápež Mikuláš I. v roku 860 vyhlásil, že zásnubná obrúčka je nielen povinnou pečaťou zasnúbenia, ale že musí byť zhotovená zo zlata. Tento kov mal byť symbolom finančnej obete, ktorú ženích prináša svojej budúcej neveste.

Trvalo ďalších 617 rokov, kým sa k zlatej zásnubnej obrúčke pripojil najvzácnejší z drahokamov – diamant. Na zlatom krúžku ho ako prvá dostala Mária Burgundská 18. augusta 1477 ako dar od rakúskeho arcivojvodu a budúceho cisára svätej rímskej říše, Maximilíána I.

Zlatá obrúčka sa najskôr ujala v Taliansku spoločne s prvou svadobnou tortou, ktorej rozlomenie nad hlavou nevesty malo zabezpečiť manželstvu zdravého potomka.

Tradícia ustanovenia ženíchovho svedka pochádza z Nemecka, keď bolo občas potrebné, aby ženích svoju vyvolenú uniesol zo susednej dediny do svojej.
K tomu potreboval spoľahlivého spoločníka, ktorý by mu pomohol brániť svoj “úlovok“ pred snahou zo strany nevestinej rodiny získať ju späť.

Väčšina svadobných tradícií západnej pologule však pochádza z Anglicka. To platí aj o riekanke „Something old, something new, something borrowed, something blue and silver penny down your shoe” (niečo staré, niečo nové, niečo požičané, niečo modré a strieborná minca v topánke) aj keď väčšina manželov pravdepodobne nebude poznať skrytú symboliku týchto veršov.

„Niečo staré“ je symbolom kontinuity, obyčajne to býva kúsok čipky, šatka starej mamy alebo jej šperk. „Niečo nové“ je symbolom nádeje do budúcna a môže ho reprezentovať ľubovoľný kus odevu alebo aj svadobný prsteň. „Niečo požičané“ má byť zárukou šťastia v spoločnom živote manželov a obyčajne je to dar od priateľov nevesty a ženícha. A keďže modrá farba bývala v tejto časti sveta farbou čistoty a vernosti „čosi modré“ ju má udržať aj v manželstve.

Stredoveké rytierstvo a jeho turnaje zanechali v tejto časti sveta aj tradície svadobných pierok z kytice nevesty alebo vreckoviek vo farbe jej šiat na klope ženíchovho obleku.

Biela farba nevestiných svadobných šiat prišla do módy v priebehu 16. storočia vďaka Anne z Británie v roku 1499 a v týchto končinách nie je ani tak symbolom čistoty ako radosti.

Hádzanie topánok po kočiari novomanželov prišlo do módy počas vlády tudorovskej dynastie. Ak sa niekto trafil, čakalo ho šťastie. Dnes sa topánky väčšinou priväzujú k blatníku svadobného auta.

A nakoniec tu máme prenášanie cez prah. K vzniku tejto tradície sa viažu dve rozdielne povery, podľa ktorých ak by sa mladá manželka pri prekračovaní prahu spoločnej domácnosti potkla, manželstvo by nebolo šťastné a podľa inej povery vraj zlí duchovia útočia práve na nohy nevesty a tak romantická odpoveď na toto ohrozenie je dodnes ochranná manželova náruč, v ktorej mladuche žiadne nebezpečenstvo nehrozí.

autor: M. P.

Svadobné oslavy očami svetobežníka - I. časť
Svadobné oslavy očami svetobežníka - II. časť
Svadobné oslavy očami svetobežníka - III. časť
Svadobné oslavy očami svetobežníka - IV. časť
Svadobné oslavy očami svetobežníka - V. časť
Svadobné oslavy očami svetobežníka - VII. časť
Svadobné oslavy očami svetobežníka - VIII. časť
Svadobné oslavy očami svetobežníka - IX. časť