Kelti aj Rimania považovali imelo za posvätnú rastlinu lebo väčšinou rástlo na duboch, posvätnom strome Druidov. Pripisovali mu liečivú moc, schopnosť neutralizovať jedy a chrániť svojho nositeľa pred zlými čarami.

Imelo sa používalo aj pri svadobných obradoch, pretože jeho lísty vraj mali afrodiziakálne účinky a tak sa často podkladalo aj pod posteľ mladého páru ako symbol plodnosti.

Podľa škandinávskej mytológie sa zlý boh Loki chcel zbaviť boha svetla Baldra a tak ho zasiahol šípom z imela. Tak na dôkaz toho, že rastline bolo toto nenáležité použitie odpustené, začali ju ľudia považovať za symbol lásky a preto sa v niektorých krajinách dodnes pod imelom bozkávajú.

Keltskú vieru v zázračnú moc imela prevzali Rimania a tak bozk pod touto rastlinou považovali za záväzný krok k zásnubám. Rimania sa bežne pri stretnutí zdravili bozkom na líce na znak úcty a priateľstva. Tento zvyk neskôr preniesli aj do iných častí sveta.

Prví kresťania považovali manželstvo za dôležitejšie ako zásnuby a tak sa svadobný bozk ocitol v závere svadobného obradu. Až oveľa neskôr sa bozk zasnúbeného páru pod imelom začal považovať za záruky plodnosti a šťastného manželského života ešte pred svadobným obradom v kostole.

autor: M. P.